Ponor s inštruktorem

Tento rok v júli, som si s bráškom a ešte kamarátmi spravila základný kurz OWD PADI, takže som v potápaní úplný začiatočník a píšem hlavne pre úplných začiatočníkov. Koncom augusta roku 2005 som sa vybrala s bratom do Chorvátska, s cieľom zapotápať si v mori, dať nejaké 2 ponory. Vybrali sme sa na ostrov Dugi Otok, inak doporučujem, krásny ostrov.

V malom prístave Božava bolo nemecké diving centrum, kde sme si zistili podmienky a ceny ponorov. Prvý ponor sme mali do 25 m, prebiehal pokojne, až nato že divemaster ostal aj s počítačom na hladine, lebo nemohol vyrovnať tlak v ušiach. Druhý ponor sme mali na ďalší deň. To išiel s nami inštruktor. Možno bola trošku chyba, že sme sa neopýtali do akej hĺbky sa budeme ponárať. Avšak keď mame OWD, tak maximálne do 18 m, sme si mysleli.

Člnom sme došli na miesto ponoru. Inštruktor nám ukázal kade budeme ponárať. Boli sme 4, takže sme išli všetci spolu. Začali sme pozvoľne klesať, pekne kúsok nad dnom, ktoré sa mierne zvažovalo. Plávalo sa mi normálne, v pohode. Keďže som mala požičané plutvy, a neboli bohvie čo, boli dosť malé oproti ostatným, tak som musela vydávať viac námahy, aby som sa udržala s ostatnými. Bráško mal foťák, tak sme sa ešte aj fotili. Ďalej sme pomaly zostupovali okolo útesu. Ešte jedna fotka a potom som to pocítila.

Začala som prudko dýchať, mala som pocit, že sa dusím, že sa musím okamžite vynoriť, lebo sa zadusím. Tým, že som zažila takýto stav, tak si viem predstaviť ako sa rozmýšľa. Nič vás nezaujíma, len jedno. Rýchlo sa dostať na hladinu a nadýchnuť sa. Najhoršie na tom bolo, že som mala taký stav, že som sa bála že stratím vedomie. Mozog potreboval viac kyslíka ako mu bol regulátor schopný dať. Pozrela som hore, ale v zapätí som si hneď uvedomila (našťastie), že nemôžem ísť hore lebo sme asi dosť hlboko. Začala som sa ukľudňovať, ale dýchalo sa mi stále dosť ťažko.

Dýchala som tak ako keby som práve dobehla 1500 m (a to niesom nijaká padavka, veľa športujem a udržujem si kondíciu). Keďže nám inštruktor stále zdôrazňoval, že treba stále kontrolovať tlakomer ani neviem ako, pozrela som sa naňho. Mala som tam 70 barov. To bola ďalšia kvapka ku mojej nervozite, lebo to by mi ako začiatočníkovi nestačilo na vynorenie.

Ukázala som to inštruktorovi, on len kývol hlavou že OK, a že máme pokračovať ďalej. Ďalej som sa z celej sily sústredila na dýchanie, aby nebolo také rýchle. Moc si ani nepamätám, čo nám tam inštruktor ukazoval, že vraj koral. Potom mi mimovoľne brat pozrel na tlakomer a ručička bola v červenom poli na 25. To mi už inštruktor dával jeho 2. stupeň a začali sme pomaly kontrolovaný výstup. Začala som sa ukľudňovať a veľmi pomaly sme vystúpili hore.

Na hladine už bolo všetko OK. Doplávala som k lodi. Konzultovala som moje problémy s inštruktorom, lebo som nechápala prečo nastali, veď všetko som robila ako na kurze. Napadlo mi, že či to náhodou nebola aj dusíková narkóza, ale že vraj nie, že pri nej sú iné pocity. Inštruktor mi vravel, že som bola nervózna, že ako som fotila tak som klesala a klesla som aj o 5m. Ja som sa to snažila vyrovnať tak som kopala nohami a mávala rukami, miesto toho, aby som si trošku dofúkla do inflamátora. Keď nám inštruktor potom ukazoval profil ponoru, mala som dosť. Najskôr zostup do 25m, potom útes a pomaly zostup do 40-43m, tam bolo fotenie a začali moje problémy. Dĺžka ponoru 30 min.

Nechcem si predstaviť čo by sa stalo, keby som sa rýchlo vynorila zo 40m s tým že sa chcem nadýchnuť...

Takže ponaučenie:

1. Nefotiť hneď na 3 ponore! (bol to môj 3. samostatný ponor). Aj keď sa to nezdá, v 40 m je to dosť namáhavá činnosť.
2. Kontrolovať vztlak!!!
3. Ak príde pocit únavy, treba to signalizovať a nie sa to snažiť samostatne nejako vyriešiť!
4. Ešte častejšie kontrolovať tlak vo fľaši!

Takže ponor dopadol OK a ja mam z toho na ďalšie ponory veľké POZOR! Ešte dodám, že mi dali v diving centre 10l flašu...