Člověk dobývá mořské hlubiny
|
Autor: Ilustrace: Obálka: Fotografie: Vydal: Rozsah: |
Obsah
Kniha začína s históriou potápania pekne od začiatku a to vznikom jednotlivých božstiev, ktorými ľudia popisovali silu mora. Nasledujú zaznamenané príbehy mnohých ľudí z počiatkov potápania. Spomenuté sú prvé pokusy pri vyzdvihovaní pokladov a majetkov z útrob potopených lodí. V popisoch nie sú vynechané ani potopené poklady z druhej svetovej vojny. Tieto pokusy o ich vyzdvihnutie boli vlastne jedným z prvých silných impulzov, ktoré viedli k tomu, aby sa šikovní ľudia zamysleli nad tým, ako sa zdokonaliť v potápaní. Vznikol tak rozmach potápania. A ako sa zdokonaľovali techniky potápania, samotný výstroj a zbierali sa informácie, človek si mohol začať čoraz viac napĺňať svoj sen - spoznávať to, čo je tam dole. K tomu nám pomohli skonštruované prvé potápačské zvony, potápačské obleky či neskôr samostatné umelé pľúca - dýchacie prístroje a nezávislé ponorné prístroje.
Vďaka rozvoju potápania a zariadení na to nadväzujúcich, mohol nastať aj vznik a rozvoj novej vednej disciplíny - Oceánografie. A tak pribúdalo stále čoraz viac zozbieraných informácií, vďaka ktorým, človek časom dosahoval väčšie úspechy pri napĺňaní svojho sna. Ale človek chcel ísť hlbšie a hlbšie. Zvedavosť nás prinútila zostrojiť si k ponorom také prostriedky, ktoré by nás ochraňovali pred okolitým tlakom vo veľkých hĺbkach. Jeden z prvých takýchto vedeckých výskumov bol realizovaný pomocou batysféry dvojicou Dr. Beebeho a geológa Otis Bartona, ktorý bol zároveň aj konštruktérom batysféry. Hoci sa tejto dvojici podarilo v roku 1934 zostúpiť dovtedy do najväčšej hĺbky 923 m, ani to ľuďom nestačilo a začali pripravovať projekty, s ktorými by mohli zostúpiť ešte hlbšie, ako napr.: batyskaf FNRS-2 (riadil Auguste Piccard), FNRS-3 (v roku 1954 riadil Georges S. Houot, Pierre Willm, pričom dosiahli hĺbku 4050 m), Trieste (riadil August a Jacques Piccard, v 3. mesiaci roku 1953 dosiahli hĺbku 3150 m), Trieste pod americkým vedením (riadil J. Piccard a Walsh, dňa 23.01.1960 dosiahli dno v hĺbke 10916 m v priepasti Challenger v Mariánskej priekope), Archiméde (Houot a Willm v roku 1961). Do vývoja hĺbkových ponorných prístrojov sa v počiatkoch zapojili Belgičania, Švajčiari, Francúzi a Taliani, neskôr Američania. Plavidlo Trieste bolo nasadené aj v roku 1963 pri hľadaní zostatkov po katastrofe americkej atómovej ponorky. Ani J. Cousteau nezaháľal s vývojom ponorných plavidiel pre výskum oceánov. Jeho skupina pracovala na plavidle DS-2 (jeho druhý prototyp riadili páni Falco a Mollard). Plavidlo bolo navrhnuté pre výskum kontinentálneho šelfu.
Zvedavým ľuďom nestačilo ani to, že už dosiahli dno Mariánskej priekopy. Začali sa pozastavovať nad otázkou, či by aj človek, tak ako ryba, vedel žiť v mori. Spustili sa ďalšie projekty s obývaním morských hlbín pomocou ponorných príbytkov (táto myšlienka pochopiteľne mala svoje prvé počiatky omnoho skôr a to už v 17. storočí). Keď Cousteau začal v roku 1962 s projektom Kontinentálny šelf č. 1, mohol sa opierať o niektoré získané skúsenosti z predchádzajúcich ponorov do väčších hĺbok. Ale reakcie ľudí v takýchto príbytkoch sa nedali predvídať, preto začali niekoľkodňové sledovania posádok. Za Konšelf č.1 nasledoval projekt Konšelf č.2, neskôr č.3. Začal rozvoj saturačného potápania do veľkých hĺbok. Do podobných projektov sa zapojili ja ľudia v bývalom Československu, o čom vypráva aj kniha Potápěči bez moře.
Ale ľudia nezískavali z mora len potravu, začali ťažiť nerastné suroviny, využívať morskú vodu na pohon elektrární k výrobe elektrickej energie. Z morskej vody sa začala ťažiť soľ a robiť pitná voda. Vo veľkom množstve sa začali využívať riasy a planktón z mora. Ale ako dlho nám vydržia tieto suroviny? A prečo si ľudia pomýlili oceány s odpadkovým košmi? A čo nehody tankerov, atómových ponoriek, či iné vážne ľudské zásahy do oceánov?
Komentár
Chcete sa dozvedieť ako sa človek dostal k potápaniu? Dobrodružstvo prvých potápačov a ľudí, ktorí sa okolo počiatkov potápania pohybovali, je popísané v napínavých príbehoch. Niekedy sú až prekvapivo podrobne vypovedané. Aj v dnešnej dobe má bežný potápač problém, dostať sa v priebehu niekoľkých rokov, čo i len k zmienke o týchto udalostiach a významných ľuďoch, ktorí svojim pričinením ovplyvnili dnešné potápanie. Je v nich spomenutá obdivuhodná práca ľudí, akými boli napr. Edmund Halley, Alfonso Boreli, August Siebe, Jones Charles Deane, Robert Boyle, Paul Bert, Henry Fleuss, Alexander Lambert, John Scott Haldan, Yves le Prieur, Gerges Comheines, Dr. Beebe, Otis Barton, Damant, Max Nohl, Emilia Gagnane, J. Y. Cousteau, Arne Zetterström, W.O. Shelford, W. Bollard, George Wookey, Hans Keller... Nemá význam tu menovať všetkých spomenutých v knihe, to by trvalo naozaj dlho, ale pre názornosť to postačí. Práve kvôli veľkému množstvu obsiahnutých informácii v knihe, by táto kniha mala putovať od jedného potápača k druhému.
Kniha je v strednej časti doplnená veľmi peknými kresbami a fotografiami, ku ktorým nechýbajú vyčerpávajúce popisy. Ku koncu knihy je v krátkosti spomenutá časová os o histórii potápania aj s históriou potápania u nás v Československu. Zaznamenané sú aj pokusy pobytov ľudí v ponorných kabínach, pričom nechýbajú ani zmienky o zahraničných expedíciách na Kube a v Juhoslávii. Za týmto ukončeným celkom, nasledujú prílohy tvorené tabuľkami, kde nájde čitateľ zoznam jednotlivých ponorov do hĺbok a iných údajov, ktoré sa podarilo autorovi zozbierať a v danej dobe aj uverejniť (rok 1987). Nechýba ani stručný prehľad histórie svetového potápania a potápania na území Československa. Pochopiteľne, aj v tejto knihe je uvedený bohatý zoznam použitej literatúry, počnúc knihami, časopismi, či zoznamom inštitúcií, odkiaľ autor čerpal informácie.