Ztracené lodě

Autor: Peter Throckmorton Originál: The Lost Ships: An Adventure in Underwater Archaeology Boston and Toronto, 1964 Překlad: Vladimír David Henzl Obálka: Antonín Kalcovský Vydal: Olympia, Praha 1970 Rozsah: 172 stran

Anotácia

Autor knihy opisuje hľadanie vrakov pri južnom pobreží Turecka s partiou nadšencov tak, ako to sám zažil. Jeho pohľad je doplnený napínavými, väčšinou krátkymi a zábavnými príbehmi ľudí, s ktorými spolupracoval na malej lodi pri bádaní. Výsledok námahy ho po dlhých rokoch priviedol k tomu, že na podnet svojich známych napísal túto zaujímavú knihu s neopakovateľným príbehom.

Abstrakt

Život na malej lodi, ktorá ledva dokázala pojať kompresor so starým potápačským oblekom s hadicou pekne zmotanou do klbka (slúžila na prívod vzduchu pre potápača), v strede klbka s položenou starou potápačskou prilbou, bol splnením sna pre Petra Throckmortona . Spolu s partiou nadšencov túžil objaviť históriu stroskotaných lodí na útesoch smrti ostrova Yassi Ada v Egejskom mori, na juhu Turecka. Posádka tohto malého člna musela viesť v rokoch 1958 - 1960 počas výskumu, ktorý vykonávali, tvrdý papierový boj s úradmi v Turecku. Výskumníci zápasili s nedostatkom techniky a materiálu potrebnom pre výskum pod vodou. Spoločnými silami sa im podarilo nájsť priateľov a nadšencov, ktorí im pomohli objaviť najstarší vrak tej doby.

Komentár

"Akú veľkú drinu a akú veľkú obeť budem musieť priniesť, keď som sa rozhodol, že objavovanie vrakov bude náplňou môjho života v najbližších mesiacoch, či rokoch? Ale bude to stáť za to?" - pýta sa autor sám seba.

Bývalý americký vojenský námorník, neskôr novinár a cestovateľ Peter Throckmorton, sa po návrate z cesty po Ázii do Turecka dopočul o nájdení busty bohyne Demeter pri obci Bodrum na juhu Turecka. Vyhľadal tureckého podmorského fotografa Mustafu Kapkina a tak si začal napĺňať svoju túžbu byť archeológom, ktorá ho od mladého veku ťahala stále k moru.

Keď som chytil túto knihu do ruky a otvoril som obal, na titule som si všimol meno autora knihy Peter Throckmorton. "Kde som to meno len videl?" - zamyslel som sa. Netrvalo to ani pár sekúnd a stopa sa mi "vyjasnila". Ešte som nestihol zabudnúť na obsah knihy Ponory do minulosti, kde som čítal o mladom novinárovi, ktorý objavoval s priateľmi vraky pri Tureckom pobreží. Nalistoval som prvú stranu s dejom. Čítaním som sa chcel presvedčiť, či sa jedná o toho istého mladého muža - premohla ma zvedavosť. Po pár stranách som pochopil, že naozaj ide o tú istú osobu. Kniha ma vtiahla do svojho deja už na prvých stranách a tak som ju čítal cestou do práce, z práce, jednoducho vždy, keď som mal čas.

Kapitán Kemal a loď Mandalinci [čítaj Mandalinče] boli hlavnými hrdinami, ktorí bojovali so silným vetrom meltem (ako ho nazývajú miestni) v Egejskom mori pri výpravách za objavovaním vrakov pri Yassi Ade. Posádka lodi si získala miestnych ľudí aj napriek tomu, že jej členom bol Američan, neskôr ich bolo dokonca viac. Pribudla aj žena, ktorá pracovala pre jednu z najmodernejších archeologičiek. Krásna žena a navyše potápačka, to bolo pre obyvateľov Bodrumu, kde bežne ženy chodia zahalené a dievčatá pred svadbou sa nesmú vôbec ukazovať, niečo, čo bolo treba vysvetliť. A tak sa k nej posádka chovala ako k bytosti bez pohlavia. Čoskoro si však získala u všetkých obyvateľov rešpekt. Veď bola potápačom. V deji príbehov z jednotlivých dní sa čitateľ dozvie o národnostných nezhodách medzi Grékmi a Turkami, ich vzájomnej nenávisti, o sporoch v minulosti a udalostiach na jednotlivých ostrovoch pri Tureckom pobreží (Kós, Kálymnos a Rhodos). Zábavné príbehy vyrozprávané niektorými hlavnými postavami odľahčujú dej, z ktorého je však cítiť námahu a utrpenie miestnych ľudí. Nevedomosť o dekompresných postupoch pri potápaní a odmietanie informácií zo sveta kvôli politickému stavu krajiny v 50-tych rokoch viedlo stále k veľkému počtu úmrtí medzi potápačmi, prinajlepšom k ťažkej invalidite. Je trpké sa dozvedieť, že ľudia, ktorí lovili morské huby pre obyvateľov svojej krajiny boli pochovávaní v tak plytkých hroboch, že ich hneď po pohrebe vyjedali potkany a hladné psy. Navyše ich hroby boli na miestach, ktoré boli pri silnom melteme pravidelne zaplavované. To boli vyhliadky potápača ešte v päťdesiatych rokoch v Turecku. Nedostatok techniky, výstroja, potravín, obmedzenosť úradov, neskutočná obmedzenosť, to všetko bolo súčasťou života obyvateľstva vtedajšieho Turecka. Ani množstvo rakije, ktoré boli schopní miestni chlapi vypiť, im neprinášalo úľavu v tvrdom živote. A aj napriek tomu sa snažili miestni potápači a námorníci pomôcť Petrovi Throckmortonovi pri objavovaní vrakov okolo Yassi Ade. Na stopu vrakov ho priviedli miestni rybári. Podarilo sa im objaviť vrak z obdobia neskoršej doby bronzovej, o čom ich presvedčili objavené bronzové ingoty vo vraku. Keď sa prostredníctvom múzeí potvrdil objav, začal sa o dianie okolo ostrova zaujímať aj časopis National Geographic. A tak sa podarilo nájsť ľudí, ktorí pripravili a financovali expedíciu v roku 1960, počas ktorej sa malo vytiahnuť čo najviac artefaktov z vrakov v okolí ostrova, ale hlavne z toho najvzácnejšieho. Mená ako George Bass, Dumas, Duthuit, Honor Frostová, Herb Greer, Peter Dorrell, Terry Ball nie je potrebné predstavovať. Každý z nich bol veľkým odborníkom vo svojom odbore. Vďaka tomu sa im podarilo dokázať, že vrak pochádza zo 17. až 18. storočia pred Kristom. Loď plávala z Cypru smerom na západ s nákladom medi a bronzu pochádzajúceho z tohto ostrova. Ale ani ďalšie vraky neboli bezvýznamné. Vďaka usilovnej práci mladého archeológa s menom George Bass, sa podarilo objasniť ich históriu a zachovať množstvo artefaktov, ktoré nám veľa prezradili.

V texte sa nachádza niekoľko preklepov a pravopisných chýb. Originál textov bol dokončený v roku 1964, kedy vyšla aj kniha Ponory do minulosti. Dnes viem, že jej autor čerpal informácie o hľadaní vrakov v Egejskom mori pri Tureckom pobreží aj z rukopisov od Petra Throckmortona. Kniha sa miestami číta trochu ťažšie kvôli prechodom a skokom v deji, ako keby autor začal ďalšiu časť písať po dlhšej prestávke a nedopovedal celú myšlienku v predchádzajúcich riadkoch. Neviem či to je zapríčinené zlým prekladom, alebo snahou skrátiť dej knihy na potrebný počet strán, alebo z iného dôvodu. V obsahu nájde čitateľ popísané podmienky, v akých žili výskumníci, ako si pomáhali s opravou a zháňaním výstroja, ako objavovali začiatky a postupy podmorskej archeológie, ako im turecké úrady znepríjemňovali prácu. Určite môžem knihu odporučiť každému, koho zaujíma história plavieb lodí v Egejskom mori pri pobreží Grécka a Turecka a vôbec celková história tejto oblasti. V knihe je aj niekoľko pekných a jedinečných fotografií s opismi, ktoré dopĺňajú čitateľovi atmosféru deja. Opäť sa potvrdilo, že aj dovtedy neznámi ľudia napomohli niečomu veľkému, čo nemá obdobu. Vďaka tejto knihe sme sa o nich dozvedeli, za to má autor knihy môj obdiv.

Ale k tejto knihe sa viaže ešte jedna, pre mňa významná príhoda, ktorú som zažil len nedávno. Keď som druhý raz čítal knihu, zmienil som sa o tom v jednej e-mail správe priateľovi, s ktorým som si v ten deň dopisoval. O malú chvíľu mi prišla odpoveď, kde som sa dočítal, že aj on ako študent sa pokúšal pracovať na objavovaní vrakov s Georgeom Bassom. Žiaľ, nedostal s priateľom povolenie. Podarilo sa to až ďalším nadšencom. Na chvíľu som skamenel, keď som si uvedomil súvislosti. Ale o tom až nabudúce.