Strany
potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
Strany potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
zavřít

Napište hledaný výraz a stiskněte Enter

 

Záchrana uvízlého potápěče !! 34.239.154.201 - False !!

27. - 31.1.2002, Rákóczy barlang, Maďarsko, koláž názorů účastníků akce

autor: Stankovič Jaroslav, Fraňo Travěnec, Stibrany Gustáv  (publikováno: 26.02.2002)
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier

Znovu sa raz potvrdilo, že ak sa stane vážny problem v jaskyni, dokážu ho vyriešiť len aktívni jaskyniari, ktorí ovládajú mnoho neverbálnych zručností a dokážu sa aj vo vypätých situáciách správne zorientovať a konať.

V sobotu 26.1.2002 sa v statickom sifóne jaskyne v zakalenej vode stratil Zsolt Szilági. Mal neuveriteľné šťastie, že sa mu podarilo vynoriť v uzavretom priestore nad hladinu vody a úplný zázrak bol, že tento priestor komunikoval cez kolmú puklinu centimentrových šírok so známymi priestormi jaskyne. Potápač po prekonanom strese už nebol schopný riskovať ďalší vstup do vody. V priestore za sifónom sa nachádzal mimo vody, kde mohol odpočívať v 7,5 mm hrubom neopréne. Nehrozilo teda bezprostredné nebezpečie smrti a teoreticky mohol za sifónom vydržať dostatočne dlho.

Maďari vsadili všetko na vyslobodenie potápačmi. Do pukliny, cez ktorú bola hlasová komunikácia len občas zabúšili pneumatickým kladivom aby Zsolta ukľudnili. V sifóne sa ponárala postupne celá madarsko-slovensko-česká elita, ale vzhľadom na extrémnu zakalenosť boli výsledky mizivé. Väčšina potápačov sa po krátkej dobe vynorila bez akéhokoľvek pokroku. Vodiace šnúry, ktoré mohli napomôcť nájdeniu potápača, musel zrušiť pán László Czakó, ktorý sa potápal v maske zásobovanej vzduchom cez hadice. Jeho počínanie vzbudzovalo skepsu u prítomnej speleopotápačskej verejnosti. Tento systém však mal jednu výhodu, disponoval spätnou väzbou. V prípade zpozorovania bublín (buborékosz) postihnutým, alebo jeho svetla, sa to potápač hneď dozvedel. Druhou výhodou bola nesmierna húževnatosť p. Czakóa.

Slovenskí jaskyniari sa o probléme dozvedeli v nedeľu ráno, kedy sa do Maďarska dostavil predseda SSS Z. Hochmuth a G. Stibrániy. Nedeľa sa premárnila na pokusy s vrtaním komunikačného vrtu do kaverny. Až večer ma pozval Z. Hochmuth do Maďarska s tým, že by som mohol pomôct problém riešiť trhacími prácami.

Maďari však nedôverovali tejto možnosti. Sami nemajú dostatok skuseností s trhacími prácami pomocou pyropatrón.

Nesúhlasili ani s tým, aby sme si išli trhlinu pozrieť. Keďže sa potápačom nedarilo ani v priebehu pondelka postihnutého nájsť, súhlasili Maďari, aby som posúdil možnosť prerazenia chodby pomocou pyropatrón. Pracovisko bolo na túto metódu priam ideálne. Rozdvojená tektonická porucha max. šírky asi 25 cm vyplnená narušenou skalou. V popoludňajších hodinách sme urobili dva skušobné odpaly, ktoré ukázali vhodnosť metódy. Do večera sme ešte kompletizovali materiál a po príchode ďalších platných ľudí sme začali intenzívne raziť od 19,00 do 03,00 sme postúpili asi o 2,5 m.

Po nás nastúpilo maďarské družstvo, ktorému sa veľmi nedarilo s touto metódou pracovať. Navyše sa tektonická porucha zúžila na centimeter a postup sa spomalil. Už v popoludňajších hodinách som poprosil Z. Hochmutha, ktorý sa vracal na Slovensko, aby zohnal výkonných strielačov z Čiech. Bolo jasné, že jeden trhací tím to nezvládne. Po príchode jaskyniarov zo skupiny Tartaros a Hlubokáč sa práce na razení rozbehli veľmi dobre a bolo len otázkou času, kedy sa k postihnutému prestrielame. Postup sa síce spomalil kôli odolnej hornine, ale napredovali sme rýchlosťou takmer 1 m za 4 hodiny.

Napätie však nepoľavovalo. Potápačom sa stále nepodarilo postihnutého nájsť. Zsolty začal mať zdravotné problémy. Zmútenú, kontaminovanú vodu nebol schopný piť v dostatočnom množstve a tak došlo k dehydratácii. Situáciu stále komplikovali rôzni ľudia, ktorí navrhovali nepoužiteľné riešenia a museli ich aj odskúšať. Trhacie práce boli neustále prerušované nezmyselnými pokusmi a sám postihnutý proti tomu protestoval.

Veril našmu postupu, navyše bol odhodlaný do sifónu viac nevstúpiť, preto preňho sme boli jedinou nádejou my. (šílení střelci). Nápor rôznych potápačov postupne ustával a v sifóne sa objavoval hlavne p. Cakó (nargilista). So zlepšenou komunikáciou cez prestrielanú úžinu sa zvyšovala aj náďej na úspech spätnej väzby na potápača. Úspech nesmiernej vytrvalosti p. Cakóa sa dostavil v utorok pred obedom, kedy postihnutý konečne zazrel vo vode jeho svetlá. Cez komunikačné zariadenie dostal pokyn, že sa má vynoriť pri postihnutom.

Napätie opadlo a ďalší priebeh záchrannej akcie prebiehal v absolútnej pohode. Keďže Zsolty odmietol návrat cez sifón pokračovali sme v razení. Potápači vybudovali pre postihnutoho za sifónom plošinu, na ktorej mohol pohodlne odpočívať a poskytli mu všetku potrebnú starostlivosť. Čakalo sa už len na prekopanie "Chodby maršála Malinovského".

S pokrikom "Maršal Malinovski" som aktivoval jednotlivé odpaly. V chodbe sme používali tlakový vzduch zo zbíjačky na vyhnanie spalín a v priestore, kde sa nachádzal postihnutý, sa pretlak vytváral pomocou "nargily".

Posledné pochybnosti sa týkali dĺžky potrebnej prerážky a jej smerovania. Raziči tákéto pochybnosti nemali, pretože rozhovor jaskyniarov za sifónom počuli veľmi dobre. Kvalifikovaný odhad hovoril o 10 m. Pokiaľ sme sa držali tektoniky, nemohli sme podľa nášho názoru zablúdiť. Chodba mala úplne priame smerovanie. Főnekovia rozhodli, že sa urobí pokusný vrt, vzduchovou vŕtačkou. A tak sa napriek všetkému znova vŕtalo. Strieľači sa iba pozerali a chudáci maďari vŕtali v nepredstaviteľných polohách horizontálny vrt. Niekoho totiž napadlo, že už je to iba meter. Po necelých dvoch navŕtaných metroch to chvalabohu vzdali. Všetky pochybnosti vyvrátili geofyzikálne merania firmy z Prievidze, ktoré potvrdili správnosť smeru a určili aj zostávajúcu vzdialenosť na 4 m.

Túto jednoznačne pozitívnu správu sa főnekovia rozhodli ututlať, aby nespôsobili postihnutému psychickú traumu z toho, že bude musieť čakať na vyslobodenie ešte deň.

Ďalší priebeh akcie sa zmenil na exkurzný sprievod jaskyňou. K záchrannej akcii sa dostavilo veľké množstvo slovenských jaskyniarov, ktorí sa postupne zapájali do prác aspoň na jeden 4-hodinový cyklus a tak si vlastne mohli aj pozrieť túto nevšednú jaskyňu. Takisto potápači mali možnosť sa do sifónu zanoriť a využiť tak situáciu na rozšírenie svojich skúseností. Tento benevolentný prístup zo strany organizátorov záchrannej akcie bol jednoznačným pozitívom.

Všetko teda dopadlo dobre. Vo štvrtok o 15,45 uzrel Zsolty znova svetlo božie po 5 dňoch.

Celá akcia sa mi však javí ako zbytočne predimenzovaná a dramatizovaná. Hlavná dráma sa odohrala v sobotu a všetky závažné problémy vyriešilo vlastne Zsoltyho neuveriteľné šťastie. Riešenie bolo natoľko triviálne, že mu főnekovia uverili až po viac ako dvoch dňoch. Pre skúsených, aktívnych jaskyniarov, ktorí ovládajú všetky moderné postupy a aj ich bežne v prieskumnej činnosti používaju nebol problámom najsť správne riešenie. Jaskyňa je sprístupnená.

Bol k dispozícii prúd, tlakový vzduch, zbíjačka, vŕtačky , neobmedzené množstvo patrónov, dostatok ľudí. Žsolty bol síce sám za sifónom, ale bez ohrozenia života.

Ďaleko náročnejšia záchranná akcia nám hrozila nedávno na Krakovej holi. Tu si však postihnutý jaskyniar napriek vážnym zraneniam a veľkej strate krvi vybojoval boj o život sám.

Pozitívne je aj to, že ľudská a jaskyniarska solidarita zvlášť nepozná hraníc a žiaden zákon o zahraničných maďaroch ani žilinské tanky s tým nič nezmôžu. Po vynesení Zsolta z jaskyne maďarský záchranarský tím údajne skandoval : "Slovenskí a českí jaskyniari, ďakujeme".

Jaroslav Stankovič
Speleoklub MINOTAURUS Rožňava

Dovolují si poslat pár upřesňujících poznámek ke zprávě Jaroslava Stankoviče z hlediska přímého účastníka akce.

Na úvod:

O nehodě jsem se dozvěděl v pondělí 28.01.2002 okolo 18. hod. od potápěče Ing. Silvestra Pěkníka (Ostrava). Pěkník měl přímé spojení na účastníka záchranných práci, potápěče jménem Otto Csepy (Komárno). Znám ho od r. 1997. Velmi solidní a klidný potápěč s velkými zkušenostmi. Na akci byl pozván maďarským vedením záchranných práci. Informace byly, jako obvykle při takové akci, rozporuplné. Věděli jsme od Csepyho, že postižený potápěč je na suchu v malé jeskyňce a občas k němu proniknou vydechnuté bubliny od záchranných potápěčů.

Po ponoru si uvědomil, že je nutné hlasové spojení s potápěčem pod vodou, aby dle vydechnutých bublin, které vystoupí k postiženému, byl potápěč usměrněn do patřičného prostoru. Protože Pěkník vlastní podvodní ultrazvukové telefony v potápěčských celoobličejových maskách Interspiro, byli jsme pozvání, abychom provedli to, co se nakonec (až po našem příjezdu) podařilo maďarskému potápěči Czakovi s nargilou (hadicový potápěčský přístroj; láhve se stlačeným vzduchem jsou na suchu) a podvodním drátovým telefonem.

Tažení cca 80 m hadic v členitém terénu bylo velmi namáhavé a riskantní. Pěkník má letité zkušenosti s ultrazvukovými telefony při pracovních akcích v uzavřených prostorách. V jeskyni jsme je vyzkoušeli např. v Hranické Propasti. Naší pomoci s ultrazvukovým telefonem však nebylo po objevení postiženého zapotřebí.

Popis akce z mého pohledu

Já jsem byl nachystaný v Olomouci za cca 2 hodiny, Pěkník musel vyřešit nějaké rodinné problémy, takže se odjezd neustále posouval. Na místo jsme dorazili v úterý 29.01.2002 v 10:07 hod.

Csepy nás seznámil se situací a zavedl nás až k jezírku (pod vodou byl právě Czako s nargilou). Popsal nám podmínky pod vodou a dosavadní průběh záchranných práci. Za největší chybu jsme považovali to, že (snad) Czako zlikvidoval (snad v neděli) všechny potápěčské vodiči šňůry v sifonu! Tím se snížily naděje na rychle nalezení postiženého, neboť v kalné vodě (pod -6 m nulová viditelnost, od hladiny do -6 m max. 0,5 m) musel záchranný potápěč učinit několik ponoru, aby si o jeskyni udělal jakous takous představu. Bez fixních šňůr se často pohyboval v místech, kde to bylo zbytečně.

Postižený nadiktoval přes puklinu údaje že svého dekompresometru (údaje o hloubce a času) a po nakreslení grafu znalci jeskyně přibližně určili oblast hledání. Po nalezení postiženého potápěče Czakem všichni předpokládali, že bude zachráněn během několika hodin. Po nargilé k němu pronikl maďarský jeskynní potápěč a zároveň lékař. Zůstali jsme na místě a těšili se na jeho vysvobození. Zpráva o tom, že není schopen se dostat ven mokrou cestou, nám dala příležitost pomoci maďarským kolegům.

Během celé akce se objevilo cca 70 jeskynních potápěčů, ovšem řada jich po prvním ponoru doslova utekla. Podmínky potápění byly trošku jiné, než na jaké byli zvyklí z prostorných jeskyni s křišťálovou vodou. Někteří pravděpodobně odjeli pro prvotní nezájem maďarského vedení. Nazval jsem to "syndrom ponorky Kursk" (my si to vyřešíme sami, nikoho nepotřebujeme). Doufám, že se tu objeví nějaká zprávička od Dána Hutnana a kluků z Kladna, zatím jsem s nimi nemluvil.

Potápěči vytvořili jakýsi "poštovní most" a udržovali postiženého při životě. Vozili jsme mu pití, jídlo, a hlavně teplo (plastové pytlíky s chemikálií, teď mi vypadlo jak se to jmenuje). Teplota vody byla 11 stupňů Celsia. Neustále byl u něj některý z maďarských potápěčů a udržoval ho psychicky (taky hovořil s psycholožkou přes drátový telefon).

Potápěči vybudovali v jeskyni "plošinku" (ocelové L profily napříč cca 0,5 m šířky jeskyně), na kterou byla instalována nafukovací matrace. V noci že středy na čtvrtek se podařilo dopravit za sifon suchý spací pytel (sundal si neoprenove ponožky, obložil si nohy chemickými pytlíky, zalezl do spacáku a okamžitě usnul.)

Bohužel, vinou špatně informovanosti, se že začátku objevily i mezi "střelci" názory, že potápěči zdržují postup střelby (když se potápí, tak se prý nestřílí). To samozřejmě nebyla pravda. Výbuch několika gramů střelného prachu v náložkách na suchu nijak potápěče pod vodou neohrozí (jsem 22 let střelmistr, takže o tom něco vím). Během ponoru jsem pod vodou zaregistroval několik tupých ran a měl jsem z nich radost, jak spolupracujeme.

Nepotápěči si těžko dovedou představit, jakým stresem musel postižený potápěč trpět, když se prodíral několik metrů úzkou, ukloněnou puklinou (cca 70 stupňů), dlouhou několik metrů. Neznám rozměry postiženého (26 let). Moje tělesná schránka 188 cm a přes 110 kg se do pukliny jen těžko vešla. Rachot lahví po stropě a křupani ulamovaných skalních výčnělku mi dosud zvoní v uších. Kdyby puklinou nevedlo lano, asi bych do ní nelezl.

(Tedy ne v této konfiguraci výstroje: suchý oblek fy GATES, model ProAm 1050, pod tím Myotis a Thisnulate 200 g/m2, dýchací přístroj 2x10 litrů na zádech.) Postupoval jsem při prvním ponoru velmi pomalu a trvalo mi to 2x déle než štíhlým klukům (oni průměrné 6 minut, já 12 minut). Dokonce se mi třením o rapatou škálu vyvlékl opasek z labyrintu přezky a ztratil jsem jedno 4 kg olovo. To se mi ještě nikdy u tohoto jacketu za 13 let používání nestalo a sápal jsem se do různých úžin nejen při jeskynním potápění. Při návratu to potom byl "podvodní speleoalpinismus" naruby, kdy jsem se musel odstrkovat pod hladinu (nohama napřed) a kdybych se špatně rozepřel "spadl" bych nahoru ;-)

Po takovém zážitků a prochladnutí (od soboty do úterka večer seděl bez spánku s nohama ve vodě) se mu nedivím, že zvolil "suchou" cestu, když puklinou se nesly hlasy zachránců s takovou intenzitou, že nebylo pochyb, že se k němu prostřílí každou chvíli. Jeden odstřel jsem zažil přímo v jeskyňce nad hladinou a podle naprosto zřetelného jásotu střelců jsem si v první chvíli myslel, že se prostřelili k nám. To zbývalo ještě cca 7 m, ale to nikdo v ten okamžik nevěděl.

Kritika

Jsem toho názoru, že organizace razicích práci byla perfektní (Gustu Stibranyiho po akci vyhazovali do vzduchu a postříkali šampaňským jak pilota F1). Střelci měli směny po 4 hodinách a jmenovitý plán byl až na 12 hodin dopředu! Každý se mohl dle plánu individuálně zařídit, kdy spát, kdy jíst.

U potápěčů organizace trochu kulhala. Např. naše "trojka" se o jedné že svých "směn" dozvěděla pouhých 35 minut dopředu (směna od 01:00 hod. v noci že středy na čtvrtek). Pár hodin před tím nám maďaří poděkovali a oznámili, že už nás nebudou potřebovat a ptali se, zda odjedeme. Protože jsem měli v zaměstnání volno (soukromí podnikatelé), řekli jsme, že počkáme na jeho vyjití na slunce. Byli jsme právě po noční večeři. Na lepší usnutí jsme si dali čtvrtku barackpalinka, deci bílého svařeného a deci červeného. Sotva jsme vyšli z "jídelny", odchytila nás maďarská spojka se vzkazem: za půl hodiny máte být na spodní plošině "v plně polní"...

Naštěstí právě postižený usnul a tak jsme cca 8 hodin proklimbali ve stoje na plošince v jeskyni, oblečení v potápěčském a připraveni kdykoliv zasáhnout. (Nespal jsem od noci z neděle na pondělí.) Považují za chybu, že pro potápěče nebyla těsně nad hladinou vybudována provizorní plošina (pár nýtů do stěn). Materiálu se v bývalém těžebním podniku povalovalo dost (železo, prkna). Lidí ochotných přiložit ruku k dílu byly kvanta.

Takhle o sebe na nejspodnější plechové plošince (asi 3 m nad hladinou) rozměrů cca 1 x 1,5 m packali kompletně vystrojený jistící potápěč, pomocník oblíkač (a překladatel), telefonista (pro spojení s postiženým), doktorka a chlap s vysílačkou pro spojení s horními plošinami. Dále se na plošince krčil olověný akumulátor 45 Ah, tři přístroje 2x10 litrů pro nargilu, kanistry s teplou vodou atd. Přes tuto plošinku vedla jediná cesta k ražené chodbě, takže tudy přelézali vrtaři a střelci, fotografové, filmaři a různé VIP.

"Katastrofa vedelem" je ekvivalent našeho pluku civilní obrany. Byli ochotni a udělali cokoli, ovšem nás pluk CO, který zajišťoval "pohodlí" zachránců v roce 1995 při vyproštění těla potápěče Ing. Jana Šimečka z Lopáče v Mor. krásu byl lepší. Např. v odpoledních hodinách jsem napočítal před vchodem do vstupní stoly plus minus 150 přítomných lidí. Samozřejmě většina byli čumilové, ale i ti museli občas na WC a tam byl jen les a rozpadlá budova. Asi si dovedete představit, jak byla krajina po takové době "zaminována". To na Lopáči vojáci pluku CO vybudovali latríny, umývací "korýtka", sprchy s teplou vodou atd.

Spaní bylo částečně vyřešeno úklidem jedné místnosti polorozpadlé budovy a její zasklení igelitem. Dvoje kamínka vytvořila chvílemi až vedro. Polní lůžka byla neustále obsažena, na všechny se nedostalo. Přitom by jistě nebylo problém postavit nějaký vojenský "hangár". Bylo štěstí, že nepršelo.

Vedení záchranných práci mělo svého tiskového mluvčího, takže tisk měl informace z první ruky. Trochu se zapomnělo na účastníky. My jsme se dovídali různé fámy, navíc často zkreslené jazykovou bariérou. Opět musím srovnat s Lopáčem, kdy vedení záchranných práci průběžně vydávalo tiskové materiály a tak i ten nejposlednější účastník znal aktuální stav. Omlouvám se, rozepsal jsem se trochu více, než jsem měl v úmyslu. Věřím, že ze záchranné akce bude zhotovena podrobná zpráva a jednotlivé záchranné organizace si z ní vyvodí poučení pro příště.

Bohužel, jistě bude nějaká podobná akce, ale doufám, že to bude co nejpozději.

Fráňo Travenec
vulgo Sabbath
ZO 6-23 ČSS "Aragonit" Olomouc

Ako to vidim s malým časovým odstupom

V sobotu som sa flákal na južnej strane Dolného vrchu s troma priateľmi a okrem šľapania mokrého snehu v zahmlenej prírode som sa kochal krásami jedného z klenotov Dolného vrchu, ktorý má niečo spoločného s miestom, odkiaľ človeku vyrastajú nohy. Jaskyňa bola úplne vysušená aj napriek tomu, že väčšina slušnej snehovej nádielky tejto zimy sa už roztopila.

Po krásnom estetickom zážitku z tejto klenotnice sme sa vrátili na našu chalupu v Tornakápolne, kde sme sa oddávali bežným radovánkam. Pri dobrej slivovičke a červenom vínku sa plánovalo ako vždy, no a pravda riadne fantazírovalo. Mierne omámení teplom sálajúcim z murovanej piecky a z kvalitného alkoholu sme si líhali niečo po polnoci, bez konkrétneho plánu, či predsavzatia na deň nasledujúci. So spánkom nebol problém. "Pílili" sme jeden cez druhého.

V hlbokej noci o 4:55 mi zazvonil mobil, ktorý akotak chytá signál na perináči pri mojej posteli. Volal Tamás Kutas, priateľ z Miskolca, že v jaskyni Rákóczy barlang v Esztramosi uviazol potápač a aby som zalarmoval slovenských speleopotápačov. V tom momente sa signál stratil a viac som sa nikde nedovolal a nešlo volať ani z mobilov mojich priateľov, ktorí sú do jedného členmi maďarskej speleozáchranky.

Hneď sme boli vytierzvení a za pár minút celkom racionálne pobalený.

Prvé poučenie: Nepi veľa a keď to už robíš, tak pi kvalitný alkohol.

Na miesto k jaskyni sme sa presunuli rýchlo. Je to len 15 km. Za pár minút sme aj boli na mieste pri jazere v jaskyni a videli, čo sa vlastne prihodilo. Problém sa zdal byť číročisto potápačský. Uviaznutý chlap bol za sifonom ca. 10 hodín a hlasovo komunikoval cez štbinu tektonickej pukliny, širokej tak 1 až l,5 cm. Hovoril som s nim aj ja niekoľko viet a usúdil som, že chlap je v poriadku a celkom dobre znáša situáciu v ktorej sa ocitol. Jaskyňa sa už vtedy hemžila potápačmi, medzi ktorými dominoval senior potápač, autorita, Laci Czakó, z ktorého vyžaroval kľud a rozvaha. Nespokojnosť s výstrojou, ktorú mal k dispozícii ho predsa len narušila a nevedel zakryť známky bezradnosti, či pochybovačnosti. Jeho 50 metrov dlhá nargilová hadica s telefónnym káblom bola krátka, no a v malom Maďarsku nie je také jednoduché zohnať dlhšiu nargilu pre potápanie v jaskyňnom bahne.

Chcel som ihneď volať Zdena Hochmutha, aby zalarmoval potápačov, no pri jaskyni nefungoval môj Eriksson, nebral signál, ktorý bol slabý. Neskôr som však pozoroval, ako každý okolo mňa telefonoval priamo od vchodu, len ja som nevedel. Musel som vždy, keď to bolo nutné, cestovať autom asi tak kilometer na križovatku, kde som už chytal na štyri paličky.

Poučenie druhé: Kupuj si len kvalitné veci. Neoľutuješ.

Prisahal som, že hneď po akcii zabudnem na Eriksson a kúpim si kvalitný telefon.

Zdena som zobudil o 5:50 a on sa okamžite pustil do zháňania prešovských potápačov. Najlepší z nich pravda nemal platný pas. Nuž čo, aj to sa dá vyriešiť. Bol narýchlo prekrstený.

Poučenie ďalšie: Chráň a staraj sa o platnosť osobných dokladov, ináč sa môže stať, že sám seba nepoznáš.

S prebúdzajúcim sa nedeľným dňom Zdeno prebúdzal aj najaktívnejších potápačov a jaskyniarov. Správa sa šírila ani čo by cholera.

Aktivity v jaskyni boli ešte stále zamerané na riešenie potápačského problému, no Paliho Bercika (valibuka), technika Agteleckého národného parku už napadla myšlienka, že by sa snáď dalo k nemu prebiť cez skalu. Vzhľadom na dobrú zvukovú komunikáciu s nešťastníkom sa predpokladala vzdialenosť len niekoľkých metrov. Všetci sme pripúšťali tak 3 až 5 metrov, tí najskeptickejší hovorili možno 8 m (Aj ja som patril medzi tých, ktorí to prípúšťali, ale bolo to skôr z opatrnosti, ako z presvedčenia).

Neskôr, keď podvečer doniesli staršieho vyslúžilého banského záchranára, aby vec posúdil, chlap sa priklonil ku štrbine, chvíľku načúval hlasu uväzneného a s meravou tvárou vyriekol, že je tak na 10 - 12 metrov ďaleko. Vtedy sme ho všetci poslali do teplých krajín a viac sa s jeho posudkom nezaoberali. Pali Bercik a mnohí ďalší, vrátane mňa, sme sa nádejali v možnosti vykonania vrtu do kaverny, kde sa úbožiak zdržiaval. Cez takýto otvor by sa ho dalo udržiavať v teple a pohode. Hadicou! by mu bolo možno transportovať teplé tekutiny aj potravu. Rátalo sa aj s tým, že sa jeden vrt netrafí a možno bude treba vrtať niekoľko dier. Problémom sa ukázala aj technika vrtania a časový faktor postupu vrtania. Najdlšia tyč, ktorá bola k dispozícii mala 3 metre a aj tá mala upchaté diery pre výplach.

Súčasne, pravda, pokračovali potápačké pokusy. Czakó ešte v noci, pri prvom pokuse s Nargilou, zlikvidoval všetky šnúry a lanká, ktoré viedli do siene kde chlapec zmizol. Zavadzali mu pri potápaní s hadicou. Celá séria flaškových potápačov potom dokonca nevedela najsť ani len tzv. bránu rozmerov 2 x 2,5 metra, ktorá viedla do hlbších severných častí. Až napokon Ivan Šimkovič na tretí pokus našiel bránu. Vtiahol cez ňu lano s oceľovou tyčou, ktorú vrazil do bahna na konci klesajúceho kanálu.

Po získaní informácie, že v Maďarsku už nie je ani jedna fungujúca baňa a že maďarská banská záchrana defakto neexistuje, teda nie je odkiaľ zobrať nadstavovacie vrtáky a pneumatické vrtné kladivo, a tiež informácia od Bandiho Bolačeka, že najľahšia vrtná súprava s nadstaviteľnými vrtákmi váži ca. pol tony mi zobrali poslednú nádej na možnosť vykonania vrtu do kaverny, kde trčal osamelý potápač.

V tom čase, v neďeľu podvečer, dorazil na miesto aj Jaro Stankovič, ktorého prv nechceli ani pustiť do jaskyne. Napokon sa to podarilo a keď Jaro videl charakter pukliny, ihneď mi navrhoval, že sa cez skalu prestriela pyropatrónmi. Pravda, mal so sebou aj kompletné "nádobíčko".

V tom čase Pali Bercik pomali končil s búšením zbíjačkou do kompaktnej skaly na oboch stranách pukliny kde vytvoril základ budúceho tunela hlboký možno tak pol metra a tiež s vrtaním diery, ktorej hĺbka dosiahla tak asi 1,5 metra.

Musel prestať aj preto lebo bol na akci vlastne jediným ozajstným technikom, ktorý mal prehľad v elektrike jaskyne, kompresoroch, rozvode vzduchu, hadiciach a nadôvažok mu vymysleli aj miešanie akejsi hemikálie, ktorá sa vháňala do jazera a mala spôsobiť zrazenie a usadnutie kalu. Bercik musel vymyslieť a realizovať celé miešanie, čerpanie a rozvod toho maglajzu, ktorý napokon nič nepomohol.

Čas postúpil, chudák chlapec bol na druhej strane už celý deň a jeho reakcie začali byť trošku zmetené. Časový faktor začínal byť hrozivý a potápači ani po mnohonásobných pokusoch sa ďalej nedostali. Po krátkej porade s Jarom a so Zdenom sme usúdili, že sa nesmie zavrhovať možnosť záchrany suchou cestou a začal som presviedčať vtedy ešte Pétera Adamka, ktorý vtedy velil vonku a ja som si myslel, že velí aj činnostiam dnu v jaskyni.

Chlap bol už vtedy značne unavený, všelijak a nič s mojim naliehaním nedokázal urobiť. Noc na pondelok sa hlavne potápalo. Túto prvú noc prišlo veľa "majstrov sveta" z maďarskej potápačskej scény, ktorí sa vehementne hádzali do vody, avšak po okúsení mútnej ementálnej reality sa rýchlo zbalili a ufujazdili odkiaľ prišli.

Ďalšie poučenie: Never "majstrom sveta". Spoľahni sa na skromnejších, ale vytrvalých ľudí.

V pondelok ráno dorazila aj Hutňanova partia z Prahy. Priviezla sa však aj 100 metrov dlhá Nargilová hadica, no po zmontovaní a veľkom nachystaní sa ukázalo, že je poškodená a preto nepoužiteľná.

Chlapci z Prahy tak dostali šancu zanoriť sa, ináč im hrozilo viachodinové čakanie kym sa neukončí "nargilovanie". Kluci sa bez veľkých ovácií a požiadaviek na obsluhu nasúkali na malú oceľovú plošinu cca 1.5 metra štvorcového nad hladinou a traja z nich vydýchali po 300 barov napchatých 6l dvojčat v kalných vodách statického jazera, kde sa hľadalo v hĺbkach cca 15 - 20 metrov. Chlapci svojou skromnosťou, prístupom a akčným rádiusom prehľadávania si získali úctu prítomnej odbornej aj jaskyniarskej verejnosti. Gabovi neúspech nedal pokoj a popoludní to ešte zopakoval. Všetci sme mu veľmi fandili, no nešlo to. Chlapci sa zbalili, stroho zkonštatovali "Kluci, nemáme na to" a odišli.

Celý pondelok sa miešajú naše snaženia o razenie štôlne s potápaním, kde si potápači diktovali absolútne ticho trvajúce nekonečné hodiny (to aby bolo počuť laringofón cez nargilu) s nervozitou, ktorú stupňoval časový faktor napĺňajúci druhý deň osamoteného úbožiaka v mokrom vezení. Po poludní som už nevydržal, odtiahol nabok Pétera Tarodiho, ktorý už vtedy velil celej akcii a poukázal na nutnosť nepretržitého razenia suchéj záchrannej cesty aj za cenu, že potápač bude trpieť rachot šramačky a kýblovanie do jazera, hoci aj za cenu, že bude musieť niektoré vety zopakovať dva alebo viackrát. Potápačské loby a Czakóova autorita však bola veľmi silná a ako mi to aj Tarodi neskôr potvrdil, neochvejne dôveroval tomuto pánovi mokrého remesla.

Podvečer po množstve neúspešných potápačských pokusov a tichu (myslím tým stíchnutie vrtačky a šramačky) v trhline sa začala Zsoltiho kríza (48 hodín samoty mokrý a bez spánku). Oznamoval, že aj keď sa zabije vyrazí naspäť cez vodu so zbytkom vzduchu , ktorý mal v jedinej fľaši. A to aj napriek tomu, že Miki s ním udržoval takmer neprestajný dialóg. Hlasový kontakt s uväzneným a čím ďalej, tým slabším potápačom udržiaval takmer celý čas s minimálnym spánkom Miki Szabó z maďarskej speleozáchranky. Robil to obdivuhodne. Žasol som na jeho trpezlivosti a vynaliazavosti. Ani jediné jeho slovo, či zafarbenie hlasu neprejavilo známku skepsy. Dokázal zaujať jeho myseľ a dávať mu úlohy na myslenie či konanie už druhý deň bez spánku. Krátko bol prítomný aj psycholog, ale oproti Mikimu to bol slabý odvar. Miki má proste boží dar vykonávať túto činnosť.

Ďalšie poučenie: V každom záchrannom družstve musí byť aj jeden "vyjednávač", ktorý to vie naozaj robiť.

Keď sa prejavili známky sebevražedného úmyslu, už aj Tarodi usúdil, že sa nesmie ďalej váhať a dal nám zelenú na razenie prielezu pozdĺž zvukovodnej škáry. Poveril ma organizovaním a koordinovaním tejto úlohy.

Zdeno Chochmuth predpokladal, že sa k tomu tak či tak dospeje a už v predstihu zmobilizoval Petra Holúbeka aj s dvoma chlapcami a uviedol do pohotovosti aj Kocoura s chlapcami z Moravského krasu a tiež aj mnohých ďalších, ktorých vedel že môžu byť užitoční.

Jaro Stankovič so svojim partnerom Vladom Kóňom a Muťurom nabehli do výlomu a rachotili ako sa len dalo. Maďari žasli nad tým, ako im to ide. Krátko na to dorazil Holúbek s partiou, no uložil som ich spať na chalupu v Tornakápolne, aby boli čerství na výmenu Jarovej partie. Ešte večer som volal Matesa, aby mi sprostredkoval výjazd moravákov, lebo som vedel, že tieto dve úderné čaty to nezvládnu a nebolo isté, že sa najdu ďalší chlapi, ktorí sú schopní vykonávať túto odborne aj fyzicky náročnú prácu dostatočne efektívne. Mates mi za chvíľku oznámil, že moraváci sú schystaní a do rána dorzia na miesto (noc bola hmlistá a mrzlo).

Pokojne som si líhal na tri a pol hodiny spánku s Holúbkovcami, aby sme mohli akotak sviežo vymeniť Jarovu partiu ráno o 3:00. V noci aj nadránom prebiehali sporadické potápačské pokusy. Majstri sveta sa už takmer všetci vytratili a našim nástupom sa akoby prehĺbovala skepsa potápačov a rástla čoraz väčšia viera, že suchá cesta je reálna.

Ďalšie poučenie: Ak máš pri záchrane dve či viac reálnych možnosti, musí sa na všetkých pracovať okamžite a bez prestania.

V utorok ráno dorazili moraváci a Petr s Bubákom hneď o 9:00 nabiehajú do prerážky. Išlo im to fantasticky. Nezastali ani na sekundu, preliezali sa navzájom, aby nemuseli loziť von a ja som nestíhal odpovedať prítomným zvedavcom na obdivné otázky, odoberať vedrá a púšťať vzduch na výplach.

Potápači napokon odkiažsi vyčarovali aj tretiu, 75 metrov dlhú nargilovú hadicu, ktorá bola funkčná a počas celej akcie obetavo obsluhovaná jej majiteľom Attilom Kovácsom. Dolu s klobúkom pred týmto chlapom. Ale naopak pred potápačskou komunitou, z ktorej mu ju po akcii nebol kto pomôcť vyťiahnuť zo sifonu.

Opäť nastupuje Czakó s novou nargilou, no už netrvá na absolútnom tichu, ale prijíma kompromis, že budeme raziť a podľa nutnosti stíchneme, ak to bude treba. Konečne tento jeho pokus bol úspešný. Szilágyi zbadal jeho bubliny a my sme to Czakóovi oznámili cez telefon v nargile. Vtedy sa potápač už len tlačil dohora, až napokon aj jeho svetlo bolo viditeľné a po vynorení pri ňom a oznámení "Meg van" vypukli ovácie radosti.

Od tej chvíle prevládal optimizmus a tak ako na rady lekára mu potápači nosili teplé tekutiny a rôzne vylepšenia na jeho polohovanie a zlepšenie tepelného komfortu (tyčky, skladacie lôžko na mieru, neskôr aj spacák) sa v nás utužovala viera v jeho istú záchranu. Občas sa ešte prejavovali známky prepuknutia potápačského loby o prestíž a snaženie vyniesť nešťastníka mokrou cestou. Czakó a aj lekár potápač, ktorý k nemu dorazil v utorok večer, však kategoricky zamietli takúto alternatívu. Bola príliš riskantná a na dôvažok aj sám uväznený potápač mal panický strach z vody a bol rozhodnutý trpezlivo vyčkať dokončenie prerážky.

Ale ani s prerážkou to nebolo až také jednoduché. Vždy prichádzali akýsi šikovní špecialisti a chceli sa realizovať. Raz to boli strelmajstri, ktorí chceli odpaľovať vo vrtoch naraz niekoľko samotných rozbušiek. Bez upchávky to však nešlo a babrali sa s tým ako staré dievky. Potom zase prišli armádni špecialisti so semtexom a presviedčali o efektívnosti 1 až 2 gramových náloží. Túto alternatívu sme kvôli splodinám aj mi aj potápači kategoricky odmietli, no veľmi ťažko sa s tým zmierovali a snažili sa presviedčať krízový štáb jeden celý boží deň. Aj so samotnými maďarskými jask. záchranármi boli ťažkosti. Viacerí chceli silou-mocou vrtať a odpalovať pyropatróny. Mal som čo robiť, ustrážiť efektívnosť postupu. Kategoricky som im zakázal učiť sa na tejto akcii. Nech si to nacvičia neskôr v kľude niekde v kameňolome.

Ďalšie poučenie: Pokiaľ existuje reálna možnosť, experimentovanie na jej úkor nemá miesto na záchrannej akci.

V stredu sa už nabehlo na štvorhodinové striedanie, rytmus, ktorý si želali raziči. Bolo by to bývalo super ak by sme boli mali štyri partie. Neboli, a preto nedostatok spánku žmýkal hlavne razičov, ktorí vrtali, strielali a šramovali. Ostatní sa mohli vystriedať na čerstvých chlapov, ktorých bolo vonku neúrekom. Každý chcel proste pomôcť. Podaktorí prišli aspoň vidieť prekrásnu jaskyňu za cenu jednej či niekoľkých služieb v kýblovaní. Prerážka už mala 7 metrov a bola stále neistota koľko ešte ostáva. Ráno sa preto telefonicky privoláva Krčík z Bojnic, ktorého nám doporučili banskí záchranári s elektromagnetickým zameriavačom.

Chlap dorazil na obed a o hodinu sme mali kvalitnú informáciu, že nás čakjú ešte 4 metre prerážky. S už existujúcou plazivkou dlhou 7 metrov to bolo plných 11 metrov. Vtedy som si spomenul na starého banského záchranára a rád by som ho ešte stretol a potriasol mu ruku.

Ďalšie poučenie: Načúvaj starším a skúsenejším.

Na prerážku 4 metrov som predpokladal ešte jeden dobrý deň. Od tej chvíľe sa už všetko dalo predpokladať a takmer na chlp pripraviť. Len naši chlapci raziči toho už mali plné zuby. Hnala ich však túžba preraziť čo najskôr a mať to za sebou. Výkon aký podávali je obdivuhodný a zaslúži si naozaj veľké uznanie.

Vo štvrtok v závere sa pritrafilo aj malé zranenie, ktoré bolo skôr nepríjemné ako nebezpečné. Dva stehy šikovného lekára však problém vyriešili a išlo sa ďalej. Rozbehnutého Jara, ktorý už videl svetlo cez puklinu bolo po päť a pol hodinách ťažko dostaľ z čelby von. Musel som to robiť nátlakom, zastavil som mu vzduch. Veľmi nerád, lebo práve Jaro by si bol zaslúžil byť tam prvý. Bál som sa však, že vyčerpanosť vyvedie niečo neočakávaného, preto na posledné dve hodiny nastúpili už na plošine z foršní stepujúci Petr a Bubák. Jaro mi to možno nikdy neodpustí, ale som presvedčený, že na mojom mieste by konal rovnako.

Naozaj systematicky sa cesta záchrany začala raziť v pondelok o 18:00 a sekala sa bez prestávky do štvrtka 15:40, kedy Petr vyliezol a odovzdal plazivku lekárom. Celková dĺžka je 10,9 metra, čiže denná efektívnosť cca. 3.5 metra.

K zdarnému koncu tejto záchrannej akcie pomohol celý rad šťastných okolností.

Konklusia

Všetci vieme, že v rámci SSS prakticky neexistuje organizovaná speleologická záchranná služba, ktorá má pevnú štruktúru a naozajstne fungujúci mechanizmus so všetkým, čo s tým súvisí (vidím, ako sa podaktorí búria pri takomto vyjadreni).

Napriek tomu som presvedčený, že ak by došlo k podobnému a hoci aj vážnejšiemu nešťastiu, celkom určite by bol ten nešťastník zachránený. A to len vďaka obetavému prístupu hŕstky najlepších ľudí, ktorí by boli ochotní si pre vec hoci aj vlastnú kožu zodrať.

Veľké záchranky však spotrebujú veľa techniky, komunikačnej, transoportnej, raziacej a čo ja viem akej ešte. Kto to zaplatí? Dobre premyslený systém akcieschopného zohratého záchranného družstva je vždy efektívnejší, ako núdzovo pozbieraní hoci aj tí najlepší chlapi z tlačenice. Taktiež cieľavedomá previazanosť s organizáciami ktoré vytvoria zázemie, a majú prostriedky na využívanie top techniky. Komunikácia s médiami na vopred premyslenej a profesionálnej úrovni, čo vždy pomôže tomu aby sa po akcii čo najviac vyťažilo pre prospech a imidž záchranky sú veľmi dôležité. Už po predbežných konzultáciach s ľuďmi, ktorí sú v pozadí popísanej záchrannej akcie vidím, že v kolektíve sú nielen dobrí záchranári, ktorí poznajú a vedia aplikovať rôzne finesy v extrémnom prostredí, ale je tam aj niekoľko dobrých manažerov.

Čo som tu popísal je zhruba to, čo som ja videl, zažil a cítil na tejto záchrannej akcii. Sú to všetko subjektívne názory a postoje. Časom sa určite bude analizovať každé rozhodnutie a každý krok. Možno aj niektoré moje postrehy pomôžu zefektívniť prácu a pripravenosť záchranného družstva. Budem tomu rád.

Gustáv Stibrany
Na záver uvádzam štatistiku účasti slovenských a českých jaskyniarov a potápačov:
Nedeľa 27.1.2002
04:55Stibrányi (Turňa nad Bodvou) dostal telefonickú žiadosť od Tamása Kutasa a Pétera Adamka o pomoc slovenských speleopotápačov so stručným popisom nešťastia v jaskyni.
05:30Stibrányi sa dostavil na miesto, kde zotrval do konca záchrannej akcie. Po zistení situácie mobilným telefonom volal Hochmutha a prosil ho o mobilizovanie jaskyňných potápačov.
05:50Hochmuth dostal informáciu od Stibrányiho
07:00definitíven sa rozhodlo o výjazde (Hochmuth,Ďurček,Šimkovič). Informovaný bol Šmída v Bratislave a Hutňan v Prahe.
08:30odchod z Prešova
10:30Hochmuth (predseda SSS), Šimkovič, Ďurček (potápači z Prešova) dorazili na miesto, informovaný je aj Bolaček a Stankovič v Rožňave, konzultácie s HBZS Nižná Slaná, (banská záchranná stanica) vtedy sa ešte hľadala 100 m Nargilová hadica a nadstavitelné vrtáky s pneumatickým vrtacím kladivom. Stankovič osobne jednal. Získal prvú informáciu a kontakt o možnosti elektromagnetického zameriavania v podzemí.
13:30 - 14:00Šimkovič sa prvýkrát zanoril a hľadal, avšak "bránu" nenašiel, ako všetci pred ním.
15:00 - 15:30Šimkovič sa ponoril druhýkrát. Našiel bránu, cez ktorú vtiahol lano uviazané o oceľovú tyč, ktorú vrazil do bahna za bránou.
16:00prišiel, avšak čoskoro odchádza Bolaček (Speleo Rožňava, vedúci skupiny)
17:00Stibrányi sa pokúša presvedčiť vtedy ešte Pétera Adamka o nutnosti nepretržitého razenia suchej cesty
18:00prišiel Stankovič a Jerg (obaja SK Minotaurus Rožňava).
20:00prišiel Šmída (UK Bratislava), Gliviak a Tuhá (UK Bratislava) z Bratislavy.
22:50 - 23:30Gliviak sa zanoril, hľadá, ale bezvýsledne
Pondelok 28.1.2002
02:00prišiel Hutňan, Honeš, Hota, Herget, českí speleopotápači, (Speleologická záchranná služba, stanica č, 1 Český kras)
01:30odišli Šmída, Gliviak a Tuhá
06:45 - 07:25Hutňan sa zanoril a hľadal. Szilágyi prvýkrát blízko počul Hutňanove bubliny.
07:40 - 08:50Hota sa zanoril a hľadal. Bezvýsledne.
09:00 - 09:50Herget sa zanoril a hľadal. Bezvýsledne.
08:00Bolaček doviezol Boroša a Szelesa (obaja Speleo Rožňava) z Rožňavy, ako pomoc pre jazykovú komunikáciu s maďarmi.
09:00prišiel potápač, Otto Csepy (Alvin-Komárno) z Komárna.
11:00odchádza Hochmuth
13:00Stibrányi intenzívne presviedča Pétera Tarodiho o nutnosti nepretžitých prác na razení suchej chodby.
14:00prišiel Skovajsa + 3 nejaskyniari, neponoril sa, čoskoro odchádza
15:30Bolaček doviezol materiál Drenka a Šturmana (obaja Speleo Rožňava), z Rožňavy
16:30 - 17:40pražský potápač Hota sa zanoril ešte raz, ale bezvýsledne
16:00prišiel Matocha (Nikolaus Liptovský Mikuláš), čoskoro odchádza do Rožňavy. Priniesol Kóňu (SK Minotauros Rožňava) a odviezol Jerga.
16:00odišli potápači Šimkovič a Ďurček späť do Prešova
17:30Stibrányi bol poverený organizovaním a koordinovaním prác na razení suchej cesty
18:00odišli pražskí potápači
20:30prišiel Holúbek, Vaněk a Hurtaj (Všetci Nikolaus - Liptovský Mikuláš)
Práce na prerážke suchej záchrannej cesty:
 Pali Bercik a Zsolt Németh pomocou pneumatického kladiva sa pokúšajú raziť chodbu (efektivita ca. 40 cm) a robia pokusný vrt priemeru 50 mm cca. 1,5 meter hlboký. Popoludní však už začínajú pracovať Stankovič s Kóňom a Borošom. Večer už intenzívne a bez prestania.
18:00 - 03:00Stankovič, Kóňa a Boroš. Medzitým maďarský banský strelmajstri sa pokúšajú rozrušovať skalu rozbuškami. Nie práve efektívne. Sú to Károly ….., Zsolt Németh a Dr. István Számadó.
Utorok 29.1.2002
07:00prišiel Doležal (6-16 Tartaros), Koutecký (6-19 Plánivy), Ondroušek, Kučera a Buček (všetci traja z 6-10 Hluboký závrt), ako členovia (Speleologickej záchrannej služby st. Č. 3 Moravský kras)
10:00prišli Hochmuth, Kovalik, Nemethy (dvaj z OS Prešov) a Teray (Speleoklub Cassovia)
10:10prišli potápači Silvestr Pekník (Silvoš) a Fraňo Travěnec (Sabat) - z Olomouca
11:45Czakó s nargillou našiel Zsolta Szilágyiho
20:00Czakó odišiel od Zsoltiho, ale potápači ho priebežne zásobujú teplými nápojmi vitamínmi a termovankúšikmi
22:20Dr. Gábor Hajnal, spelopotápač išiel k Zsoltimu
Práce na prerážke suchej záchrannej cesty:
03:00 - 09:00Holúbek, Vaněk, Hurtaj, komunikátor Szeles
09:00 - 15:00Ondroušek, Buček, komunikátor Stibrányi
15:00 - 23:00Stankovič, Doležal, Kóňa, Koutecký, komunikátor Stibrányi
Streda 30.1.2002
11:00odišiel Hochmuth do Košíc
12:00prišiel Marian Krčík a Roman Baran z Bojníc s rádiolokátorom
13:00bol získaný presný údaj o polohe Szilágyiho, je treba preraziť ešte 4 metre horniny.
15:00prišli Kankula, Kupec a Skokan (Badizer Plešivec)
20:00prišiel Šmída, Kapucian, Griflík (UK Bratislava) a Kotlarčík (Muránska planina)
20:30prišiel Hochmuth a Thuróczy (Speleoklub Cassovia)
21:00prišiel Sova (Tr.Teplice), Kýška a Holovič (UK Bratislava)
Práce na prerážke suchej záchrannej cesty:
23:00 - 03:00Ondroušek, Buček, Kučera, komunikátor Stibrányi. V noci aj Teray
03:00 - 07:00Holúbek, Doležal, Kovalik Koutecký, komunikátor Boroš
07:00 - 12:00Stankovič, Kóňa, Koutecký, komunikátor Boroš
12:00 - 16:00Ondroušek, Buček, Teray, Kučera, Szeles, komunikátor Drenko
16:00 - 20:00Holúbek, Doležal, Koutecký, Hurtaj, Vaněk, komunikátor Szeles
20:00 - 24:00Stankovič, Kóňa, Kovalik Teray, Némethy, Griflík, komunikátor Stibrányi
Štvrtok 31.1.2002
03:00prišiel Majerčák (UK Bratislava) a Hačo (Plav.podhradie)
09:00odišiel Teray
15:00odišli Holúbek, Hurtaj a Vanek
15:10prišli Bolaček, Šturman, Račko (Speleo Rožňava) pre materiál
15:40prerážka suchej záchrannej cesty bola dokončená
16:50Szilágyi Szolt je na povrchu
Práce na prerážke suchej záchrannej cesty:
00:00 - 04:00Ondroušek, Buček, Kučera, Kupec, Kankula, Skokan, komunikátor Thuroczy
04:00 - 08:00Holúbek Doležal, Koutecký, Kapucian, Hurtaj, Vaňek, komunikátor Thuroczy
08:00 - 13:45Stankovič, Kóňa, Griflík, Holovič, Kýška, Kovalik, komunikátor Stibrányi. Z maďarov pomáhali Németh a Szabó.
13:45 - 15:40Ondroušek, Buček, Holovič, Kýška, komunikátor Stibrányi. Z maďarov pomáhali M. Szabó, L. Szabó a Dr. I. Számadó

Slovenskí účastníci a pomocníci zoradený podľa dĺžky účasti:

Aktivity slovenských potápačov:

Aktivity českých razičov:

Aktivity českých potápačov:

Česi spotrebovali 4800 ks krátkych 6,3 mm čiernych a červených pyropatron.
Ing. Jaroslav Stankovič použil veľa dlhých čiernych 6,8 mm pyropatron. Ešte to upresní.

Zostavil: Stibrányi, Hochmuth
3. 2. 2002
autor: Stankovič Jaroslav, Fraňo Travěnec, Stibrany Gustáv
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier