Strany
potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
Strany potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
zavřít

Napište hledaný výraz a stiskněte Enter

 

Egypt - Hurghada

13.-20. srpna 2002

autor: Vrábel Maroš  (publikováno: 30.08.2002)
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier

Účastníci expedície: Rišo Trabalka, Zuzka Turiničová, Braňo Orlík a Maroš Vrábel

Prípravy

Po relatívne krátkej dobe sme sa spoločne všetci dohodli na destinácii tohtoročnej letnej dovolenky, bude to Egypt. Z ponúk cestovných kancelárií nás najviac zaujala tá z CK Kartágo Tours. 7 dňový pobyt v letovisku Hurghada, 4 hviezdičkový hotel s polpenziou. Rezervovali sme si pobyt pre 4 osoby v termíne 13-20.8.2002 a zaplatili sme zálohu.

Samozrejme, že pred cestou sme boli plní očakávaní. Keďže do odchodu neostávalo veľa času, začali sme hekticky obstarávať všetky potrebné veci na profesionálne freedive sústredenie pri Červenom Mori.

V športovom obchode sme kúpili 35m lano a každých 5 m sme ho označili v plaste zaliatou kartičkou označujúcou aktuálnu hĺbku. Rišo pripravil podvodné puzdro na kameru (home made), zobral dostatok filmového materiálu a pre všetkých obstaral naše slávne tričká s logom: Slovakia Free Diving Team v ktorých sme cestovali a vlastne strávili aj väčšinu dovolenky.

Day one - Arrival (13.8.2002)

13. augusta ráno sme za daždivého chladného počasia odlietali z Bratislavy priamo do Hurghady. Leteli sme egyptskými aerolínkami Lotus Air, lietadlom Airbus R320. Na margo pilota a jeho zručností musíme uznať že obidve pristátia (v Hurghade a potom aj cestou naspäť v Bratislave) boli absolútne hladké a absolútne profesionálne (napriek naším obavám zo značky Lotus Air).

Na letisko v Hurghade sme prileteli okolo obeda. Pri výstupe z klimatizovaného lietadla nás "prefackal" horúci a suchý Egyptský vzduch. Presne opačné počasie ako pri odlete z Bratislavy. Bolo slnečno bez jediného mráčika, tak, ako je to v Hurghade po celý rok. Po colnom odbavení a vyzdvihnutí batožín sme sa zaťažení naším výstrojom vytackali z klimatizovaného letiska von na parkovisko, kde nás čakala delegátka z cestovky. Tu sme sa dozvedeli číslo nášho autobusu, po pár krokoch na nás zaútočili miestni nosiči, ktorí sa ochotne vrhali na našu batožinu s tým, že nám s ňou pomôžu k autobusu. Boli skutočne neodbytní a mne a Rišovi zobrali po jednej taške. Po celú cestu sme sa s nimi hádali o sume, ktorú za túto "pomoc" od nás dostanú. Boli sme vopred informovaní, že bežné "bakšišné" je cca 1 egyptská libra (10 SKK). Jediní kto o tomto miestnom zvyku asi nevedeli boli práve naši pomocníci. Pravdepodobne dúfali, že ako čerstvo pricestovaní do Egypta neovládame miestnu menu a nominálne bankovky a pýtali naozaj závratné sumy za 100m presun našich batožín. Ich argumentácia bola nekonečná a nám sa v tej horúčave hádať vôbec nechcelo.

Skrátka, najhoršie obišiel môj pomocník, ktorý vďaka svojej zaťatosti a hlúposti nedostal ani tú jednu libru, ktorú som mu ponúkal, a s jednoznačne nepriateľským výrazom na tvári som si pri autobuse zobral svoju batožinu naspäť. Rišo bol o niečo štedrejší a miestny nosič od neho vymámil 5 libier.

Konečne sme sedeli v autobuse s klímou a čakali na ostatných. Po 15 minútach jazdy sme vystúpili pri našom 4 star hoteli s honosným názvom Quality Royal Palace. Názov hotela bol kontraproduktívny a vzbudzoval v nás nedôveru. Naštastie sa naše negatívne očakávania nepotvrdili a s úrovňou hotela sme boli viac menej spokojní.

Po ubytovacích formalitách na recepcii sme sa presunuli na izby. Rišo so Zuzkou mali jednu dvojku a Braňo so mnou druhú. Zo začiatku sme s Braňom neboli s izbou spokojní, keď sme sa však dozvedeli ako bývajú ostatní, tak nás zámer vymeniť izbu rýchlo prešiel. Pre predstavu opíšem našu izbu: vstup bol do obývačky so sedačkou, kreslom, okrúhlym stolom so 4 stoličkami a mikro chladničkou. Za rohom boli dvere do kúpelne a druhé do spálne.

V kúpelni bolo mramorové umývadlo s veľkým zrkadlom, wc a vaňa. Svetlo presvitalo cez malé okienko pri strope s tmavožltou výplňou. V kúpelni bolo vždy prítmie a veľmi horúci a suchý vzduch.

Spálňa bola taký európsky štandard, čo nám samozrejme vyhovovalo. Dve postele oddelené malým nočným stolíkom s lampou, ktorá vyzerala ako z roku 1950. Vedľa postelí skriňa, z druhej strany vstup na balkón a okná. Oproti posteliam stolík so zrkadlom a vedľa jeden menší s televízorom. 55cm uhlopriečka TV Akai a 12 tv programov v ponuke bolo úplne postačujúcich.

Po vyložení vecí (a následného vzniku neporiadku, ktorý ostal až do nášho odchodu) sme sa všetci štyria stretli vonku a prešli sme sa po areáli a pláži.

Hotelový areál bol rozľahlý a vyzeral veľmi dobre. Po prechode priečelím hotela sme sa ocitli v hotelovom parku. Všetkých vítal plytký bazénik lagúnového typu s barom uprostred. Naokolo stoly, pri ktorých sa podávala vonku večera. Vľavo bol viac úrovňový bar uprostred prikrytý farebným baldachýnom, ktorý poskytoval po večeroch vcelku príjemné posedenie.

Park pokračoval symetricky rozdelený na dve polovice chodníkom rovným, dlhým a osvetleným ako runway na letisku. Po oboch stranách boli decentné jednoposchodové domčeky s izbami. Domčeky boli bledo oranžovej farby a vhodne dopĺňali bohatú zeleň parku. Hotelové domčeky z oboch strán lemovali udržiavané palmy, kratučké golfové trávniky a okolo chodníkov asi tridsať centimetrov vysoké presne zastrihnuté živé ploty.

Napriek obrovským horúčavám sa areál hotela zelenal ako oáza.

K dispozícii bol ďalší bazén, myslím, že to bola päťdesiatka s chladenou chlórovanou vodou, ktorý nám slúžil ako odsoľovacie zariadenie po návrate z celodenného výletu na mori. Bazén bol krásne podsvietený a večerné kúpanie v ňom bol ozajstný zážitok.

Pláž bola dostatočne široká posiata štýlovými trstinovými slnečníkmi a pohodlnými ležadlami. Čo nás trochu sklamalo bolo more pri pláži. Čistá voda bola totiž len po kolená, hlbšie a ďalej od brehu bola voda špinavá, plná piesku. Druhá nepríjemná vec bola, že člny a malé lode parkovali pozdĺž celého pobrežia a nerešpektovali pláž alebo priestory na kúpanie. Samotný priestor na kúpanie bol vyhradený bójkami tak ako u nás. Táto ohrada však končila cca 20m od brehu, čiže v hĺbke približne po prsia, čo zarytým plavcom nemôže vyhovovať. Okrem toho bolo vo vzduchu nad hladinou cítiť výpary nafty z lodných motorov, skrátka z prvého vstupu do vody sme boli sklamaní. Naivne sme očakávali čistučké more a koraly hneď pri hotelovej pláži. V areáli sa ďalej nachádzali tieto objekty: posilovňa (nazvaná Health Club), squashové kurty s klimatizáciou, biliardové stoly blízko pláže kryté drevenou strieškou a beach bar priamo na pláži pri slnečníkoch.

Po prehliadke areálu a odpočinku na pláži sme sa vybrali na večeru. Večera bola vo forme švédskych stolov. Bola vždy bohatá a ponuka každý večer iná. Stolujúcich obsluhovala asi desiatka čašníkov, chovali sa veľmi úslužne aj keď často nie práve profesionálne (dlhé čakanie na nápoje, príbory, apod.). Na prvom dlhom švédskom stole boli zeleninové šaláty najrôznejších druhov zeleniny a rôznymi druhmi omáčok, skutočne široký výber. Na ďalších stoloch boli prílohy k jedlám, opekané zemiaky, cestoviny, omáčky, rôzne druhy mäsa apod.), okrem toho boli grilovacie stoly a stoly s obsluhou, kde kuchári nakladali špeciality. Ďalšia sada stolov obsahovala sladkosti a ovocie. Za nápoje sa platilo, najdrahšia bola, ako ináč, čistá voda. Večere boli sýte a bolo treba dávať pozor na kombinácie ponúkaných jedál. Ja osobne som sa držal dosť na krátko. Uprednostňoval som zeleninu, ryžu, zemiaky a podobné veci, hlavne bez omáčok a mäsa. Mám citlivý žalúdok a nechcel som si dovolenku pokaziť. Ráno som si z bohatej ponuky zvykol naložiť len dva mini suchučké keksíky a šálku čaju. Tie raňajky boli naozaj asketické, ale oplatilo sa, žalúdočné problémy sa mi vyhýbali. Keď sme už pri tých žalúdočných problémoch, tak tieto nepríjemnosti skolili väčšinu hostí. Z našej výpravy si to odležali na mieste Zuzka a Braňo. Našťastie po dvoch dňoch boli už opäť fit. Musím sa priznať, že aj mňa zasiahla takzvaná Faraónova pomsta, "našťastie" však až po prílete do Bratislavy.

Day two - Nudný deň na pláži (14.8.2002)

Keďže nám delegátka zájazdu včera po príchode oznámila, že na nás nemá moc času, lebo musí ubytovať hostí v ďalších hoteloch a že zajtra okolo obeda nám bude k dispozícii, rozhodli sme sa na ňu počkať a dúfali sme, že sa dozvieme nejaké podstatné informácie k nášmu pobytu. Z tohto dôvodu sme nešli nikam na more, ale sme sa poslušne nudili na pláži pod slnečníkmi na mäkkých matracoch, kto mal so sebou knižku, mal vyhrané (bol to Braňo). Keď nás táto činnosť začala otravovať, vydali sme sa pátrať po najbližšej potápačskej základni. Na kraji hotelovej pláže bola tá najbližšia, mala podobne honosný názov ako hotel v ktorom sme bývali: Masters Club. V kancelárii sme prezentovali naše predstavy a požiadavky a veľmi úslužní Arabi nám ponúkli to, o čo sme mali záujem. Dohodovanie ceny mal na starosti náš hlavný negociátor Braňo. Celodenný výlet na more s dvomi ponormi ( dvomi fĺašami 12L plnenými vzduchom) dojednal v cene 30 USD za osobu. Pôvodná cena bola okolo 50 USD na osobu. Celodenný výlet na more s dvomi zastávkami na šnorchľovanie dojednal za 10 USD na osobu, v cenníku to bolo myslím za 20 USD. Je jasné, že najväčší záujem sme mali o tréning freedivingu a z tohto hľadiska nám najviac vyhovovali tie šnorchľovacie výlety.

"Welcome to my hospitality !"

Inak sme tento deň strávili potulovaním sa po hotelovom areáli a na pláži. Na večer sme prešli aj obchodíky pri hoteli. Bolo ich asi 10. Ponúkali suveníry, voňavky, tričká, potreby na plávanie a šnorchľovanie, dokonca sa tam nachádzala aj lekáreň. O úrovni a schopnostiach arabských obchodníkov sa toho už veľa popísalo a my sme mali akú takú predstavu s kým budeme mať do činenia. Táto predstava sa približne vyplnila, musím však povedať, že na naše prekvapenie (milé) neboli dotieraví a agresívni, skôr milí, úslužní a profesionálni. Ani raz sme sa nestretli s vyslovene nepríjemným prístupom zo strany obchodníkov, skúšali na nás rôzne finty s cenami, ale tie sme relatívne ľahko odhalili, nakoniec sme sa na cene vždy dohodli. Nekupovali sme nič extra, len nejaké suveníry domov, ako tričká, umelecké predmety z alabastru, šatky (aj populárnu Arafatovu šatku), skrátka nič extra. Najväčší dojem na nás nechal asi obchodník v parfumérii, ktorý nás veľmi naliehavo, ale úctivo nalákal do svojho obchodíku, usadil nás na sedačke, posadil sa oproti nám a predniesol nám niekoľko nacvičených fráz v angličtine, obvykle začínal slovami: "Welcome to my hospitality !" Prezentácia jeho obchodu a tovaru bola jeden veľmi dobre nacvičený rituál. Najprv nás privítal, predstavil sa, potom ponúkol čaj a keď sme spokojne chlipkali inak vynikajúci čierny alebo ibiškový čaj, zapriadol rozhovor o krajine odkiaľ pochádzame, trochu sme porovnávali Egypt a Slovensko. Dozvedeli sme sa nejaké nové informácie o Egypte a nakoniec akoby náhodou spomenul svoj tovar: čisté esencie do parfémov svetových značiek. Vo svojom obchodíku mal skoro všetko, Davidoff, Calvin Klein, Boss, Channel a vôbec všetky možné pánske a dámske vône. Presvedčoval nás že ponúka vonné oleje do týchto parfémov a nie výrobky riedené alkoholom, ktoré môžeme dostať u nás doma v značkových obchodoch. Na tomto bode sa zakladala pridaná hodnota jeho tovaru. Mne sa skôr pozdávalo, že tie "menej kvalitné" vône riedené alkoholom nalial do litrových nádob s olejom a toto ponúkal ako tú jeho vzácnu čistú esenciu. Napriek tomuto podozreniu na nás spravil dobrý dojem, bol inteligentný, upravený a k dámam sa choval ako gentleman. Úvodná fráza jeho obchodného rituálu: "Welcome to my hospitality !" sa mi vryla do pamäte, veľmi rýchlo som ju prijal za svoju a celú partiu som touto skvelou vetou obťažoval až do konca zájazdu.

Day three - Freediving (15.8.2002)

Konečne nastal deň "D". Prvý celodenný výlet na more. Stretnutie o 9:00 pri potápačskej základni. Na miesto sme prišli s ruksakmi nabalenými s naším freedive výstrojom a plní očakávaní z pekného čistého mora.

9:30 odchod lode Gosef z móla. Sprevádzala nás posádka lode, cca 5 ľudí (vrátane kapitána) a 3 potápačskí inštruktori, Ahmed, Mohsen, Muhmad. Dnešný cieľ bol blízky ostrov Giftun a jeho koralový útes.

Zhruba po hodinovej plavbe sme sa dostali na miesto. Zakotvili sme blízko útesu medzi ostatnými loďami. Pre ilustráciu doplním, že na mieste bolo už asi 11 podobných lodí ako tá naša a kým sme ukončili potápanie prišlo asi 9 ďalších. Na našej lodi bolo cca 12 pasažierov, rekreantov, ktorí sa chceli potápať alebo šnorchľovať. Inštruktori brali na ponor 2-3 potápačov naraz, aj úplných začiatočníkov bez predchádzajúcich skúseností a bez potápačskej licencie. Títo začiatočníci absolvovali deň pred ponorom inštruktáž a cvičný ponor pri pláži v hĺbke cca 5m aby sa naučili vyvážiť vztlakovú vestu, zvyknúť si na dýchanie z automatiky a naučiť sa základné veci. Pri ponore s nimi išiel inštruktor a vyslovene ich držal za ruku a dával pozor aby boli v bezpečí a nič sa im nestalo. Každá potápačská základňa v Hurghade si veľmi zakladá na tom, že v ich škole nedošlo k žiadnemu zraneniu ani smrteľnej nehode, na bezpečnosť klientov teda veľmi dbajú. Obľúbené ponory pri koralových útesoch boli väčšinou v max. hĺbke 12m. Bolo to tým, že väčšia hĺbka pri útesoch ani nie je.

Pri ostrove Giftun bola však voda o niečo hlbšia. Pekný koralový útes sa ťahal do hĺbky 15-16m, dno sa však ďalej zvažovalo smerom od ostrova. Bolo piesčité a voda veľmi čistá, viditeľnosť bola 15m +. Voda veľmi teplá, podľa môjho Mosquita až 28°C.

Dole a späť

Inštruktori sa krátko po ukotvení vybrali s potápačmi na ponor k útesu. Riki, Braňo a ja sme si pripravili freedajverské nádobíčko, pripravili sme meracie lano a bójku a naskákali sme do vody. Zuzka sa venovala šnorchľovaniu na hladine pri útese a cvakala krásne fotografie s aparátom na potápanie do 10m.

Od boku lode, toho vzdialenejšieho od ostrova bola hĺbka cca 37m. Naše lano bolo značené po 5m až do hĺbky 35m, potom ostávali ešte zvyšné cca 2-3m a končilo závažím. Prvú polhodinku sme sa rozcvičovali. Vďaka dobrej viditeľnosti nám more nepripadalo tak hlboké ako bolo. Na mieste som podľa počítača spravil 35 freedive ponorov. Počítač počíta ako freedive ponor každý ponor, ktorý presahuje hĺbku 1,2 m, takže tá informácia je trošku zkresľujúca. Reálny počet mojich ponorov mohol byť približne 27.

Naše zoznámenie s Červeným morom prebiehalo veľmi hladko. Už druhé zanorenie bolo 21,5m, čo ma celkom potešilo. Spravil som ešte zopár ďalších a potom som vybehol na loď pridať si na opasok ďalšie závažie. More bolo oveľa slanšie ako v Chorvátsku a museli sme byť vyslovene napakovaní olovom aby sme sa zanárali s čo najmenšou námahou.

Pri ponoroch sme sa s Rikom striedali. Raz išiel dole on, potom ja. Medzitým parťák, ktorý bol práve na hladine, dohliadal na toho čo bol dole, to znamená, že sa zanoril cca o 10 sekúnd neskôr a počkal ho ako buddy v hĺbke 15m. Keď vracajúci sa potápač dosiahol hladinu 15m dali sme si OK znamenie a spolu sme vystúpali na hladinu. Túto taktiku sme používali ako prevenciu proti shalow water blackout-u (náhla strata vedomia v plytkej vode), ktorý nastáva pri freedivingu, najmä pri mohutnom rozdýchavaní sa (hyperventilácii).

Braňo medzitým poblíž trénoval skôr plytšie ponory, mal problémy s vyrovnávaním tlaku a toto ho nepustilo hlbšie ako do 10-12m.

My s Rikom sme mali na sebe komplet freedive equipment, freedive plutvy, overall suit, opasok s olovom, hĺbkomer/počítač, rukavice, skrátka boli sme celí zahalení do našich potápačských vecí aj keď v tomto teplom mori to ani nebolo treba.

Po rozcvičke a prvej polhodinke som spravil pár ponorov v hĺbke 25m a s týmto som bol veľmi spokojný, musím sa priznať, že už tieto hĺbky boli môj osobák, v 25 som totiž na freedive ešte nebol. Pri otočke na značke 25m už bolo vidieť dno v 37m veľmi detailne a tá najbližšia tridsiatka magicky priťahovala, pod vodou sa ten rozdiel vôbec nezdal ako 5m. Reálne to bolo klesanie len o 2-3 sekundy dlhšie, avšak o 5m náročnejšie stúpanie (čo je na freedivingu najnamáhavejšie). Po niekoľkých dvadsaťpäťkách som skúsil tú tridsiatku, celkom som sa na to cítil a strach bol práve menší ako príťažlivosť 30 metrovej hranice. Zhlboka som sa nadýchol a zanoril, asi 3-4 krát som kopol plutvami kým som nezačal samovoľne klesať, môj vztlak bol menší a ja som bol ťažší ako voda. Bez pohybu som klesal a rýchlosť klesania sa zvyšovala. Padal som v strnulej polohe popri lane a míňal som postupne hĺbkové značenia. Konečne prišla dvadsaťpäťka, klesal som ďalej, trošku napätý ako to celé dopadne. Tá tridsiatka prišla naozaj po 2-3 sekundách, skontroloval som reálnu hĺbku na počítači (30,7 m), spravil som obrat a začal stúpať. Stúpal som tak ako sa má, pomaly s kľudom, nie hekticky. Keď som vystúpal do hĺbky 15m vedel som, že som už v suchu, že to na hladinu zvládnem a môžem si na konto pripísať tridsiatku.

Bol to celkom euforický pocit, nepovažujem sa totiž za nejakého extra freedivera, skôr za takého amatéra samouka a moja radosť bola o to väčšia. Riki medzitým potápal podobným štýlom ako ja, púšťal sa čoraz do väčších hĺbok. Myslím že 2 -3 krát spravil 25m. Raz som ho dokonca z pätnástky sledoval ako sa v dvadsaťpäťke zastavil na približne 10 sek, ale v ten deň sa mu skrátka hlbšie nechcelo. Ešte som sa zopár krát spustil okolo lana a ku koncu som sa vybral potvrdiť ešte raz tú tridsiatku. Ponor prebiehal podobne ako ten vyššie opísaný, najhlbší bod bol podľa počítača v 30,9 m, spravil som obrátku a vystúpal pomaly na hladinu. Koncovka nebola až taká super ako pri prvom pokuse, chýbal mi totiž o niečo viac vzduch a ja som kvôli tomu iracionálne pridal rýchlosť. Od 15m k hladine som už išiel dosť rýchlo, ale podarilo sa, žijem.

Na záver sme sa s Rikom odplavili do plytšej vody a sledovali sme potápačov ako sa potápajú okolo útesov v 15-16 m hĺbkach, chodili sme ich na "minútku" navštevovať a bavili sme sa na tom ako sú tí začiatočníci čo majú automatiku prvýkrát v ústach vymätení z toho, že v 16m ho minútu sleduje freediver bez fľaše so vzduchom.

Okolo 15:00 hod sa vrátili potápači z našej lode už z druhého ponoru. Loď naštartovala a vydali sme sa na cestu späť. Zvyšok dňa sme strávili oddychovaním a ja aj vypisovaním happy smsiek do celého sveta (na Slovensko) o dosiahnutých hĺbkach. Ešte pred večerou sme sa boli "odsoliť" vo veľkom bazéne. Voda v ňom bola síce veľmi chlórová, ale zato chladnejšia ako more, čo bolo príjemné. Vo vode sme sa zoznámili a pokecali s ďalšími Slovákmi a to s doktorkami Libušou a Ivanou a párikom zo Zvolena, Kvetkou a Rasťom. Bolo vcelku veselo a myslím, že od toho momentu sa naša štvorčlenná partia zväčšila o ďalších 4 členov.

Day four - Wrath of Tutankhamon (16.8.2002)

Tutanchamónova pomsta, inak zvaná aj Faraónova pomsta je infekčné črevné ochorenie s búrlivým priebehom, sprevádzajú ho často vysoké teploty, hnačky, zvracanie apod. Pokiaľ sa začnú včas brať antibiotiká nepríjemnosti prejdú do 48 hodín. O tomto sme boli poučení našou delegátkou na začiatku zájazdu. Po celú dobu sme napäto očakávali koho to skolí ako prvého. Dávali sme si veľký pozor na potraviny, na to, aby sme sa pri čistení zubov nenapili ani kvapky vody z vodovodu, aby nám nedávali ľad do nápojov, aby sme náhodou neprehltli vodu z bazénu, skrátka veľmi úzkostlivo sme sa starali aby nás tato nepríjemnosť obišla. Tutanchamónova pomsta prišla práve vtedy, keď sme mali pocit, že sme sa jej našimi opatreniami veľmi elegantne vyhli.

Ešte v stredu večer sa Braňo sťažoval na žalúdočné problémy a my sme už tušili o čo pôjde. Nakoniec výlet na druhý deň odriekol a ostal na izbe s jediným účinným liekom proti Faraónovej pomste, boli to miestne antibiotiká Antinal. Sada v balení sa mala užívať každých 6 hodín po dva dni. Fungovalo to presne tak. Keby aj toto nestačilo, volala mi Libuša, že Ivane je strašne zle, tiež má "Faraóna" s veľmi ťažkým priebehom a požiadala nás aby sme na ňu nasledujúci deň dohliadli, pretože Libuša ide už v noci na poznávací, vopred zaplatený výlet na pyramídy v Gize a vráti sa až vo štvrtok večer a bojí sa o Ivanu. Ešte ráno pred štvrtkovým výletom som sa bol na Ivanu pozrieť, vedel som že vysoké teploty mala už predchádzajúci deň a že túto chorobu fyzicky ťažko znáša. Ráno vyzerala ešte stále vyčerpaná, sotva rozprávala a bolo vidieť, že potrebuje veľa oddychu. Doniesol som jej fľašu koly a minerálky, nejaké suché keksy (od Braňa) a diétne kukuričné chlebíky od Riša a Zuzky. Keďže Braňo ostával na izbe sľubil som, že sa na ňu príde cez deň pozrieť. U Braňa bol priebeh menej zdrvujúci ako u Ivany, poležal si deň na izbe, zopárkrát navštívil wecko, využíval balenie antibiotík a z choroby sa dostal presne ako hovorila delegátka.

My ostatní sme sa vybrali na výlet na loď bez Braňa. Mali sme predplatené tri dni šnorchlovania pre 4 osoby a nechceli sme prísť ani o deň. Kapitán nás zaviezol na ďalšie krásne miesta, boli to plytké koralové útesy, s maximálnou hĺbkou 11m. Inštruktori sa odobrali na ponory s potápačmi a my s Rikom a Zuzkou sme vhupli do vody na free. Riki tentokrát zobral aj kameru v boxe upravenom na podvodné natáčanie. Spravil v tento deň cca 2hod video pod vodou. Je o to cennejšie, že bolo natáčané potápaním na nádych, napriek tomu to nebolo na úkor kvality záznamu. Podrobne natočil život na koralových rífoch a trochu aj naše šantenie na nádych v plytkej vode. V tento deň sa nedali robiť rekordy, obe miesta kde sme potápali mali len okolo 11m maximálnu hĺbku. Život na koralových útesoch je fantastický, pestrofarebný, mnohotvárny, ťažko sa opisuje slovami, najlepšie je ho zažiť priamo na mieste pod vodou. Pri tomto ponore som v blízkosti našej lode v hĺbke 11m pri útese našiel stratený hliníkový prsteň. Žiadna cennosť, len prúžok hliníka s jednoduchým vzorom. Patril asi nejakej žene, lebo som ho dokázal navliecť len na malíček. Toto bol poklad, ktorý som našiel na morskom dne.

Popoludní sme sa vrátili unavení z potápania na hotel. Braňo žil, jeho stav sa zlepšoval. Bol som pozrieť aj Ivanu, tažko povedať, či vyzerala o niečo lepšie ako ráno, dúfam že áno. Chvíľu som sa s ňou porozprával a dozvedel som sa, že ani susedia z vedľajšieho apartmánu, Zvolenčania Kvetka a Rasťo dnes nikam nešli a na postele ich priklincovala Faraónova pomsta. Navštívil som teda aj ich. Vyzerali tiež veľmi biedne, od nášho priateľa v bare, usmiateho barmana Ahmeda som im doniesol konvičku čierneho čaju. Keď ho po polhodine vyvracali, doniesol som ešte jednu.

Našťastie nemala táto pomsta dlhšie trvanie a všetci zmienení boli už na druhý deň relatívne fit, to znamená, že poobede si dokonca poležali v tieni pod slnečníkom na pláži. Čo bolo nepríjemné, bolo to, že Faraón sa pomstil aj Zuzke, ktorá ochorela vo štvrtok večer a preležala celý nasledujúci deň. My ostatní sme sa celkom držali (Libuša, Riki a ja).

Day five - Scuba diving (17.8.2002)

Bol piatok a dni našej dovolenky pomaly ubiehali. Dnes sme mali predplatený celodenný výlet so šnorchľovaním. Po krátkej debate sme však zmenili názor. Rozhodli sme sa potápať so vzduchom, čiže klasickým spôsobom. Konečne som prvýkrát využil moju kompletnú výstroj, ktorú som si doniesol so sebou. Rikovi všetky potrebné veci na ponor požičali v základni. Braňo s nami išiel čerstvo vyliečený, ale na ponor s fľašou sa ešte necítil, motal sa na hladine okolo nás na nádych a občas doplával k nám do 11m na dno. Zuzka v tento deň zdolávala Faraónovu pomstu na izbe v hoteli.

Po príchode na dive site sme s Rikom a inštruktorom Ahmedom absolvovali dva ponory so vzduchom na koralovom útese Gota abu Ramada. Išlo o plytkú vodu (max. hĺbka 14m) a členité koralové útesy. Prvý ponor trval 45min a druhý 54min. Rik mal so sebou opäť podvodnú kameru a natočili sme ďalšie dve hodiny potápania na útese. Vzduch vo fľašiach nám dovolil natočiť dlhšie sekvencie a vychutnať všetky zábery až do dna. Za kamerou sme sa striedali, podarilo sa nám nasnímať dva krát škvrnitú raju, s modrými kruhmi na chrbte a chvostom ukončeným dvomi ostrými bodcami ako sa elegantne vznáša a dokonale kopíruje morské dno. Našej pozornosti neunikli ani ryby ihlovitého tvaru, hejná koralových rybiek väčších aj menších rozmerov a rozmanitých farieb, nasnímali sme aj hejno mladých barakudiek odpočívajúcich v tieni našej lode a na záver nám Ahmed ukázal úžasnú murénu zašitú na útese v medzere medzi koralmi. Nebezpečne cerila svojich 6 dlhých zubov v tvare dlhších tenučkých špendlíkov. Rikov sen sa splnil, natočil zblízka Murénu, dal si na detailoch tak záležať, že chvíľami pritláčal muréne na "tvár" box kamery a takto ju zahnal až hlbšie do pukliny, zábery sú však naprosto detailné a úžasné. Ku koncu ponoru nás Ahmed zabával s na dne nájdeným modrým kýblom, ktorý vypadol z nejakej pred nami kotviacej lode. Navliekal si ho na kolená, na hlavu a stále šaškoval. Korunu svojmu antreé s kýblom nasadil vtedy, keď s ním naprosto profesionálne vystúpal k hladine tak, že doň na dne napustil z automatiky trochu vzduchu. Vzduch sa pri stúpaní postupne rozpínal a Ahmed sa vzniesol k hladine ako Pán Tau s dáždnikom.

Po návrate na hotel sme si video pozreli na našom televízore a zavolali sme aj ostatných. Zuzka sa už tiež cítila lepšie a ďalší deň už strávila na pláži.

Deň sme ukončili klasickým vypitím fľašky miestneho piva Stella v bare u Ahmeda, veselo ceriaceho svoj bezchybný biely chrup. Hotelový pub sa nazýval O'Reilly's Irish pub. Niekedy mám pocit, že tých Irish pubov je vo svete oveľa viac ako samotných Írov.

Day six - Al Menad, the battleship (18.8.2002)

Aj tento deň sme sa rozhodli stráviť potápaním so stlačeným vzduchom. Inštruktor Mohsen nám sľúbil potápanie na vraku vojenskej lode Al Menad v hĺbke 30m a táto predstava nás veľmi lákala. Po štarte lode sme boli v netrpezlivom očakávaní nadchádzajúceho ponoru. Vopred sme si pripravili fľaše, automatiky, vesty, všetko čo treba na ponor. Keďže som vedel, že ideme na vrak, zobral som si pre istotu aj príručný reflektor Lumen 6 od Technisubu a pripol som si ho na vestu. Rik opäť pripravil kameru na natáčanie a o pár minút sme boli na mieste. Len čo loď ukotvila na lane plávajúcom na hladine, naskákali sme všetci do vody. Na ponore sa zúčastnili: inštruktor Mohsen, jeho buddy Braňo, Rik a ja ako jeho buddy a ďalej dvaja mladí Maďari.

Ešte na hladine sme si dohodli špeciálne signály ako budeme inštruktora informovať o zostávajúcom vzduchu v našich fľašiach a naskákali sme do vody. Ja som bral kameru a točil som celý priebeh ponoru.

Zostup bol veľmi rýchly, Mohsen sa ponáhľal, pred vstupom do vody zbadal, že sa blížia ďalšie lode a nechcel aby sme sa dole pri vraku všetci tlačili. Pomerne rýchlo sme zostúpili k najvyššie položenej časti vraku v 25m. Presne podľa briefingu pred ponorom sme loď najprv oboplávali a potom sme dokonca vliezli otvorom po výbuchu torpéda dnu a prešli sme asi 8 metrový tmavý a veľmi úzky tunel. Von z lode sme sa dostali cez okienko na boku lode. Po zostupe do 30m som si cez hľadáčik kamery všimol, že namiesto nápisu REC na monitore svieti nápis STOP. Otočil som kameru objektívom k sebe a zbadal som, že diódka blikajúca na červeno počas nahrávania je zhasnutá. Kamera bola vypnutá. Najprv som si to nevedel vysvetliť, o chvíľku som však pochopil. Uvidel som, že steny na boxe od kamery sú poriadne preliačené smerom dnu. Na niektorých miestach až 30mm. Tlak v 30m puzdro od kamery vážne zdeformoval. Našťastie sa dnu dostalo iba zopár kvapiek vody, ktoré sa vyzrážali na gumenom tesnení vnútri boxu a nijak kameru nepoškodili. Nahrávanie sa vyplo tak, že preliačený strop puzdra sa dotkol tlačidiel na vrchu kamery a prepnul ju do režimu stop. Nefunkčný box s kamerou som podal Rikovi a posunkami som vysvetlil čo sa stalo. Rik sa potom staral o box až do konca ponoru. Ja som zatiaľ ako jediný člen našej skupiny osvetľoval vrak lode mojou mini baterkou, vyžarujúcou ostré, biele bodové svetlo. Ryby v okolí vraku mali hneď inú farbu ako pred osvetlením. Pri čele lode sme zbadali blízko seba tri jedovaté ryby s ostňami usporiadanými do vejára ako nás znudene a bez pohybu pozorujú.

Ku koncu ponoru sme vliezli do vraku lode. Prvý nás viedol inštruktor Mohsen, vošiel dnu a čakal na ostatných. Vo vraku bola tma, resp. veľmi slabá viditeľnosť, tu sa mi moja baterka najviac zišla. Vďaka nej sme videli veľké do červena zafarbené ryby, ktoré by sme bez svetla ani nezbadali. Potichu si kotvili vo vnútri vraku v tieni. Mohsen nás previedol tunelom, ktorý mal šírku akurát na veľkosť vodorovné plávajúceho potápača. V tuneli sme išli po jednom. Samozrejme, že prví potápači tým ďalším zakalili vodu, opäť som svoje svetlo využil a navigoval som ním potápača predo mnou aj posledného za mnou. Musím priznať že to bol riadny zážitok. Z vraku sme vyliezli tak malým okienkom, že keby som ho videl pred ponorom, bol by som si istý, že potápač s plným výstrojom cez také úzke okno nemôže preliezť. Preliezli sme však všetci a bez problémov. Plávali sme ešte chvíľu nad vrakom lode a pomaly sme sa vydali na cestu na hladinu. Postupovali sme po lane, ktoré viedlo z lode až na hladinu, bolo silné približne 5cm a takýto výstup bol veľmi pohodlný a vyhovujúci najmä potápačom začiatočníkom, ktorí majú problém s kontrolou rýchlosti stúpania. Po celú dobu ponoru som sledoval môj počítač a videl som ako nás Mohsen šikovne vedie z hlbších častí ponoru do plytších tak, aby sme unikali povinnej dekompresnej zastávke. Na lane nám všetkým skontroloval tlak vo flašiach a Braňovi podal svoj oktopus, keďže v Braňovej flaši bolo tesne okolo 5 bar. V šiestich metroch sme spravili dekompresnú zastávku aj keď to počítač nevyžadoval, skrátka pre istotu. V troch metroch sme spravili ďalšiu, asi 5 minútovú a potom sme pomaly vystúpali na hladinu.

Z ponoru sme mali silné zážitky a rozprávali sme sa od chvíle, kedy sme z úst vybrali automatiku. Loď naštartovala a plávala na ďalšie miesto ponoru, koralový útes.

Zaujatý debatou okolo puzdra kamery a ponoru na vraku som zabudol, že na neopréne na čele mám vytiahnutú masku a keď som si dával z hlavy dole neoprén tak mi maska samozrejme spadla, tak neštastne, že preletela palubu a dopadla do vody. Sedel som totiž na kraji lode chrbtom k vode. Kvoli maske som nechcel nikoho burcovať, loď by asi aj tak nezastavila a keby aj, kým by sme sa dostali k miestu kde som ju stratil bola by dávno niekde v dvadsiatich metroch. Nechal som to tak. Shit happens, ešte že sa nestalo nič horšie.

Druhý ponor na plytkom útese som absolvoval s mojou záložnou freedive maskou Technisub Sphere. Motali sme sa pri plytkom útese a Mohsen nám poukazoval všetky skryté ryby, ktoré by sme si ináč vďaka ich dokonalému maskovaniu ani nevšimli. Napríklad našiel na dne bird fish, rybu ktorá sa v prípade nebezpečenstva začne nafukovať do tvaru stredne veľkej lopty, trochu ju "pomasíroval" a rybka nám začala rásť pred očami. Pozorovali sme ako stráca svoj pôvodný tvar a mení sa na "loptu". To však Mohsenovi nestačilo a začal sa s ňou hrať, brnkal jej prstom cez ústa až sa rybka naštvala a uhryzla ho. Na brušku ukazováka mal 5mm krvavú ranku a zvreskol pod vodou tak, že sme to všetci počuli. Braňo, ktorý to videl najlepšie v priamom prenose, skoro od záchvatu smiechu vypľul automatiku. Mohsen nás vláčil po dne rovných 62 minút a myslím, že na tomto sajte sme videli všetko čo sa vidieť dalo.

Day seven - Farewell (19.08.2002)

Nastal posledný deň našej dovolenky. Zdravotne sme boli všetci už stabilizovaní a rozhodovali sme sa ako ho strávime. Riki so Zuzkou sa rozhodli chodiť po meste a navštíviť viac obchodov, kúpiť tričká a iné suveníry. Braňo a ja, neukojení morskí vlci sme sa vydali na ďalší celodenný výlet s našou loďkou Gosef-om. Tentokrát išlo o čisté šnorchľovanie, keďže v noci sme odlietali a nechceli sme riskovať NO FLIGHT TIME a potiaže s nevysýteným dusíkom. Na loďke bola okrem nás aj skupina maďarských potápačov, asi tak 6 mladých ľudí, dvaja poliaci a dvaja účastníci neidentifikovateľnej národnosti.

Na naliehanie maďarskej časti pasažierov, ktorí tvorili väčšinu sme sa vybrali na vzdialenejší dive site. Cesta trvala asi hodinu a pol, z toho väčšina okolo pobrežia, takže sme videli veľa zaujímavého a zistili sme, že náš hotel zďaleka nie je super špica v ponuke ubytovania v Hurghade.

Magor, debil, kretén

Po príchode na miesto mňa a Braňa Mohsen upozornil, že máme povolený len snorkelling, čiže šnorchľovanie a nie freediving (keďže sa obával možných komplikácií hroziacich pri freedivingu). Na tento príkaz sme s Braňom s nevôľou prikývli. Potápači sa vydali na ponor a my s Braňom sme tiež naskákali do vody. V okolí lode bolo plytko, okolo 12m, bol som z toho sklamaný. Keďže som bol rozhodnutý Mohsenov príkaz porušiť, začal som skúmať dno na dosť veľkej ploche a zmizol som z dohľadu našej lode, pričom moja oranžová bójka ostala tam kde som ju nechal, cca 10m od lode. Keďže som nenašiel žiadnu zaujímavú hĺbku, dokonca ostatné miesta boli plytšie ako pri lodi, tak som sa pomaly vrátil naspäť. Po ceste som s úžasom pozoroval hejno asi 200ks ihlovitých rýb, dokonca som v 5m hĺbke plával priamo pomedzi ne, bol to vzrušujúci pocit. Neďaleko lode ma zbadal Braňo, doplával ku mne a pod vodou mi dal najavo, že mi musí niečo dôležité povedať. Vynoril som sa a Braňo ma s novým nádychom informoval o tom, že som: Po prvé: magor, po druhé: debil, po tretie: kretén a vynadal mi za to, že som na hodinu zmizol od bójky a ľudia na lodi už začínali mať o mňa obavy, dokonca ma začali hľadať. Ospravedlnil som sa a uvedomil si svoju chybu, ale Braňo bol ešte stále nabrúsený. Aby som nedával ďalšie dôvody k hnevu, začal som sa poctivo potápať pri bójke a strávil som tam zvyšok dnešného ponoru. Uvažoval som nad tou stručnou definíciou a snažil som sa vnímať seba v tom tesnom rámci, ktorý Braňo tak stručne definoval. Vedel som, že na tom niečo je a preto som uvažovaním nad touto vecou strávil zvyšok pobytu vo vode a ešte dlhý kus cesty k nášmu prístavu.

Nový rekord v static apnea

Po Braňovej námietke voči môjmu správaniu som strávil zvyšok dňa poslušne pri bójke pri našej lodi. Povedal som si, že potrénujem trochu static apnea. Čiže čas aký dokážem stráviť pod vodou na jeden nádych. Táto kategória sa obvykle trénuje v bazénoch na hladine tak, že freediver po niekoľkých nádychoch zanorí hlavu do vody a nehybne čaká kým ho telo nedonúti sa opäť nadýchnuť. Svetový rekordér v tejto kategórii je Čech Martin Štěpánek, ktorého čas je 8:05 min. Tento čas je naprosto fantastický, keď si uvedomíme ako krátko niekedy stačí k utopeniu sa človeka. Kto vydrží 4 a viac minút je považovaný už za borca svetového formátu. Bežne na lokálnych súťažiach dosahujú súťažiaci časy okolo 3-4 minút.

Moje časy neboli doteraz nič extra. Priznám sa, že táto kategória freedivingu ma najmenej baví aj keď jej tréning vplýva pozitívne na celkovú freedive kondíciu. Toto nudné zadržanie dychu som si pri tej našej loďke trochu spestril. Najprv som si oddýchol na hladine, vždy medzi jednotlivými ponormi aspoň 3 min, aby sa srdce dostalo opäť do normálneho pulzu a aby som dostatočne okysličil celý organizmus. Po troch minútach na hladine som spravil niekoľko intenzívnych nádychov a výdychov (nebola to celkom úplne hyperventilácia) a zanoril som sa pod hladinu. Kopol som raz, dva krát plutvami a potom som len klesal v strnulej polohe ku dnu. Klesal som absolútne bez žiadneho pohybu na miesto, ktoré som si z hladiny vyhliadol. Hĺbka na tomto konkrétnom mieste bola 12,8m. Po dopade na dno som dal nohy k sebe, ležal som na bruchu a ruky som dal pred seba, tak aby som videl na počítač na zápästí. Pre odtiahnutie pozornosti som sa začal hrať na dne v piesku s malou mušľou a pozoroval som svet okolo seba. Voda bola teplá, viditeľnosť vynikajúca, ideálne podmienky na dosiahnutie dobrého času. Týchto pokusov som spravil asi 15, postupne som si o pár sekúnd časy zlepšoval. Tréning som skončil, až keď som dosiahol, môj doteraz najlepší čas 2:46 min, ďalší osobák !

S týmto dňom som bol nad očakávanie spokojný a v pohode som vyliezol na loď. O chvíľu sme vyrazili naspäť do prístavu. Po ceste sme zbadali delfínov, bol to párik, samica a mláďa, asi 100m od pravoboku lode, kapitán kvoli nim spomalil a zmenil kurz smerom k miestu kde sme ich videli. Mláďa bolo akoby prilepené na bok matky a v tejto polohe sa vynorili a zanorili. Bol to pekný pohľad. Škoda, že po druhýkrát sa už nevynorili, ešte chvíľu sme pozorovali vodu a potom sme nabrali opäť smer prístav.

Cestu naspäť komplikovali vysoké vlny a naša loď sa hojdala ako papierová loďka v rozbúrenej vani. Chvíľami sme lietali z boku na bok, kým sme sa pevne niečoho nechytili.

Na lodi sme sa dali do reči s mladými Maďarmi. Rozprávali sme sa, ako ináč, po anglicky. Hovorili, že tu boli už pred 7 týždňami a tentoraz chceli opäť potápať na mieste ako pred necelými dvomi mesiacmi. Náš rozhovor sa ďalej zvrtol na tému freediving a potom na mobilných operátorov v Maďarsku a na Slovensku, ďalej na mini mp3 prehrávače, počítače, internet, apod. Vymenili sme si e-mailové adresy a sľúbili sme im, že pošleme fotky z potápania akonáhle budú spracované v digitálnej forme na našom webe.

Rozlúčka

Po príchode na hotel sme v rýchlosti oprali potápačské veci v sladkej vode. Rozlúčili sme sa s inštruktormi v potápačskej základni Masters Club, išli sme sa odsoliť do bazéna a pomaly sa pripravovali na odchod.

Podľa inštrukcií z CK bude v noci o 03:00 budíček z recepcie. O 03:40 odchod autobusom z hotela, 04:00 príchod na letisko a začiatok colného odbavovania, 06:00 take off from Hurghada International Airport.

Niekto z našej partie dostal taký, nie príliš inteligentný nápad, že musíme doraziť všetok alkohol, ktorý sme si doniesli. Myslím, že to bol Braňo. Ja som žiadny alkohol nemal, ale Braňo v Bratislave v duty free shope neodolal pollitrovke Smirnoff vodky, Export strenght, 50% alkohol. Pani doktorky, Libuša a Ivana boli tiež napakované fľaškami, ktoré si doniesli vraj len kvôli "dezinfekcii". Zbalili sme našu mini fľašku a stretli sme sa na "lekárskej" izbe. Braňo trval na tom, že má priveľa batožiny a tak tú jeho vodku musíme prednostne doraziť. Napriek tomu, že sme ju hojne riedili džúsmi, brutálna sila 50% alkoholu prerážala cez kvantá džúsu v pohári. Napriek ťažko vypiteľnému drinku v pohároch bola dobrá zábava a okolo 23:30 sme obsah tej smiešnej pollitrovky dorazili. Na ďalší alkohol už nikto nemal chuť a tak sme sa vybrali k pláži, na rozlúčku s morom. Okrem oblečenia sme mali na sebe všetci aj plavky, lebo pôvodný plán nebol alkoholické opojenie, ale nočné kúpanie v bazéne.

Po príchode k bazénu sa však už nikomu do vody nechcelo a to som pre to robil naozaj skoro všetko. Dievčatá takmer pristáli na hladine bazéna, ale vždy ma nejak účinne verbálne presvedčili, aby som ich do vody nehádzal. Poslúchol som ich len vďaka mojim vrodeným sklonom k džentlmentstvu. Odtiaľ sme sa vybrali k pláži. Napriek noci bola pláž strážená policajným dôstojníkom v modrej uniforme, ktorých bolo cez deň v areáli hotela aspoň 10 a dohliadali na bezpečnosť ubytovaných.

Opäť padol divoký nápad na kúpanie sa v mori, ale keď dievčatá zistili, že "vo vode niečo je", tak si to rýchlo rozmysleli. Nedali si povedať ani po mojom vysvetlení, že vo vode je to isté čo bolo aj cez deň, ibaže v noci je to na love potravy. Po krátkej meditácii v lehátkach pri pláži a krátkom dialógu s miestnym ochrankárom som sa vybral predsa len do toho bazénu nasledovaný jediným odvážlivcom Libušou. Myslel som si, že aj ostatní sa nakoniec odvážia a naskáču do vody. S Libušou sme si dali zopár dĺžok v bazéne na úplne kľudnej hladine vody pripomínajúcej ztuhnutú želatínu. Bolo to veľmi príjemné. Podsvietenie bazéna bolo vypnuté, takže svietili len hviezdy, ale o to intenzívnejšie. Po chvíli sa dotrepal aj zvyšok partie, ale nezobrali si z nás oddaných plavcov príklad a tak sme sa pomaly odobrali na izby do spŕch totálne rozlúčení s morom, Egyptom, faraónmi a celou dovolenkou.

Čo nasledovalo ďalej som popísal už vyššie. 03:00 hod budík z recepcie, 03:40 hod odchod autobusom z hotela, 04:00 hod čakanie na letisku pri okienku, čas medzi 04:00 a 06:00 sme vyplnili browsovaním po duty free shopoch na letisku a míňaním posledných dolárov. Na moje prekvapenie aj v duty free shope na letisku sa dá o cene jednať a úspešne ju zjednať !

Nemohol som totiž odolať egyptskej pánskej čiapke, je to asi súčasť miestneho tradičného odevu, keď som ju v duty free shope zbadal, hneď ma napadlo, kto ju bude nosiť na hlave. Môj kamoš a veľký zberateľ exotických pokrývok hlavy Maťo Dvoro. Má čiapky z Austrálie, Thajska, Malajzie a tuším aj z Izraela, tak táto Egyptská mu rozhodne nemôže chýbať. Po nákupe čiapky sme poslušne podriemkávali v čakárni na odlet.

Epilóg

Leteli sme tým istým lietadlom ako do Egypta, tá istá posádka, tie isté egyptské letušky bez výrazu tváre. Tentoraz sme boli však divoko rozhádzaní po celom lietadle, každý niekde inde po dvojiciach. Braňo, ktorý sa tešil na spánok sedel s Ivanou a z druhej strany so Slovákom Peťom, ktorému vybavoval zľavy na výlety na more a bol nútený prekecať s ním celú cestu. Riki sedel niekde, neviem kde spolu so Zuzkou, ja som sedel s Libušou pri okne a pozerali sme sa na fantastický východ slnka nad Saharou. Bol to pekný pohľad. Počas cesty sme predebatovali všetko možné a ku koncu sa už o nás pokúšal spánok. Toto bol asi definitívny záver našej dovolenky, musím povedať, že bola úplne super od začiatku až do konca. Je mi jasné, že aj napriek obsiahlosti tejto správy som nespomenul ešte mnoho podstatných vecí ako nákupy v ďalších obchodoch, Ivanu, ktorá si v každom obchode skúšala s radosťou tie najexotickejšie egyptské šaty a niektoré nútila skúšať aj Braňa, zabudol som aj na pána Muhmeda el Marzouka, šéfa potápačskej základne Masters Club, bývalého majstra boxu v ťažkej váhe v Egypte, bývalého aktívneho freedivera, žiaka Pipina Ferrerasa a inštruktora inštruktorov, ktorý ma v svojej kancelárii skúšal z problematiky freedivingu úplne zo všetkých strán a keď som si po hodine ústnej odpovede myslel, že mám "skúšku" v suchu, tak po niekoľkých vetách uznania nám na celodenných výletoch s jeho inštruktormi zakázal robiť freediving, pretože je to nebezpečné a mnoho iných dôležitých vecí, ale keby som ich všetky naozaj spomenul a opísal, pripadal by som si strašne ukecaný.

Na záver si pomôžem citátom z Nočných Tam-Tamov od Borisa Filana:

"Sú ľudia, ktorí cestujú so zatvorenými očami
a nastraženými ušami. Pre tých cestovať znamená
vidieť nevidené, počuť nepočuté.
Podobajú sa na poľovníkov, ktorí prinášajú trofeje
a do konca života rozprávajú, čo videli tu či tam.
Druhí sa cítia na cestách osamelí,
všetko čo zažívajú, porovnávajú so známym pokojom
a poriadkom, ktorý zanechali doma.
Tí prví sa cestou liečia.
Tí druhí sú na ceste nešťastní z toho,
že na nej nenachádzajú sami seba,
lebo aj cestujúc sú stále doma."
A.Aralica

autor: Vrábel Maroš
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier