Koh Tao, Thajsko

Ked som zistil, ze sa mi v maji pravdepodobne podari byt niekolko dni v Thajsku, zacal som rozmyslat o najvhodnejsej lokalite v danom case na potapanie. Pocasie v maji v Thajsku je ovplyvnene juhozapadnym monzunom a tym padom som sa zameral na oblast zalivu, ktory je tak trochu chraneny proti tomuto monzunu. Pri preberani roznych moznosti v zalive moja volba uplne jednoznacne padla na Koh Tao - Korytnaci ostrov.

Potom som sa cez internet skontaktoval s Bjornom Jensenom, ktoreho adresa bola v "buddy Central" pre Thajsko a ziskal od neho zopar cennych informacii. Moju volbu pre Koh Tao schvalil. Za najlepsiu variantu ako sa tam dostat mi odporucil letiet z Bangkoku na Koh Samui (letenka tam a zpat 4000 Bahtov) a z Koh Samui na Koh Tao rychloclnom (cena tam a zpat 850 Bahtov). Zpociatku som uvazoval o lacnejsej variante. Ist vlakom do Chumphonu a z tade trajektom na Koh Tao. Tato varianta sice bola podstatne lacnejsia, ale vzhladom k tomu, ze som mal byt v Thajsku iba 5 dni s striktne urcenym datumom priletu a odletu, rozhodol som sa sice pre drahsiu variantu, ale casovo kratsiu a z hladiska casovej realizacie, bezpecnejsiu.

Bjorn mi vysvetlil, ze na tom malom ostrove je vyse 15 potapacskych zakladni. Odporucil mi Planet Scuba a Big Blue. A aby som sa kazdopadne potapal v nasledovnych lokalitach - Chumphon Pinnacle, Southwest Pinnacle a Sail Rock.

Cesta prebiehala podla planu. O deviatej rano som uz bol na Koh Samui, (z letiska do pristavu taxi stal okolo 80 Bahtov) o 11 hod som nasadol na rychlocln a o 13 hod uz som bol na Koh Tao. Tu sa plan trochu zmenil. Hned ako som vysiel z lode, chytila ma dvojica "lakacov" a zacali mi ponukat moznosti ubytovania. Mal som podmienku, aby tam bola aj nejaka potapacska zakladna. Ukazali mi fotografie prijemne vyzerajuceho zalivu, bungalovy s dobre vyzerajucim vybavenim a navrhli mi, ze ma tam zavezu, aby som si to mohol prezriet, porozpravat sa s ludmi a rozhodnut sa. Ubytovanie vyzeralo rozumne. Male bungalovy, ciste, s kupelnou a socialnym zariadenim. S ventilatorom za 200 B/noc, bez ventilatora za 150 B/noc.

Cena potapania bola 500 B (v pripade vlastnej vystroje 350 B). Vlastnikom je Thajsky potapacsky instruktor (PADI), ktory zamestnaval dvoch instruktorov (anglican a nemec) a jedneho DM (nemec). S hlavnym instruktorom Olafom som sa porozpraval, povedal mu, v ktorych lokalitach by som sa rad potapal a on az na jednu, ktora bola podla neho prilis vzdialena, poznamenal, ze to by nemal byt problem. Zostal som. Vyhovovala mi poloha tohto rezortu - relativne izolovany od ostatnych osidlenejsich casti, takze clovek mohol vychutnavat pocit z takmer neporusenej tropickej prirody, ale dost blizko na to, aby ak zatuzi po vydobitkoch civilizacie (ako napr. telefon) alebo proste po zmene restauracie apod. moze sa k cilizovanejsim castiam ostrova rychlo dostat. Vlastne cely ostrov bolo mozne obist za niekolko hodin.

Vacsina ubytovanych v tomto rezorte boli cestovatelia t.j. ludia ktorych casovy horizont cesty je okolo roka, prechadzaju roznymi krajinami a na roznych miestach zotrvavaju podla toho ako sa im tam paci alebo nepaci. Atmosfera tam bola rekreacne uvolnena. Ak sme sa napriklad dohodli, ze vyrazime o 8 hod rano, o 8h30 sa ako prvy objavil rozospaly hlavny instruktor a ked som sa ho opytal, kedy teda vlastne vyrazime, zakrical - Raaaalph ! Odpovedou mu bolo neurcite zamrmlanie z nedalekeho bungalovu, na co on reagoval s uspokojenim a odpovedal mi - skoro. Moje povodne predstavy boli robit 4 ponory denne. Ked som sa so svojimi predstavami zveril instruktorom - anglican mi vysvetlil, ze to by znamenalo, ze by oni museli pracovat 12 hodin denne. Aj ked praca sa im paci, 12 hodin je pre nich vela. A tak som sa musel uspokojit s dvoma ponormi denne. Clny, ktorymi sme sa dopravovali ku konkretnym lokalitam, boli male Thajske clny. Nizke, stabilne na pokojnej hladine. Monzun vsak z juhozapadu prinasal vlny, s ktorymi si tieto clny len velmi tazko vedeli poradit. Preto zakladnou strategiou bolo robit ponory blizko brehu pri vychodnej casti ostrova, kde bolo more ovela pokojnejsie. Za dva dni som tieto moznosti prakticky vycerpal a kedze mi bolo jasne, ze k vzdialenejsim lokalitam sa na malom Thajskom clne nedostanem, zacal som uvazovat, ze sa spojim s inou spolocnostou, ktora vlastni vacsie clny. Ked som sa v tomto zmysle vyjadril pred instruktormi, presvedcili ma, ze buduci den pojdeme na ich clne k lokalite zvanej Chumphon Pinnacle.

Prve dva ponory nasledujuceho dna sme robili zase pri juhovychodnej casti. K uvedej lokalite sme mali ist poobede. Ked som sa mladeho kormidelnika po skonceni dopoludnajsej akcie pytal ci pojde poobede s nami, odpovedal mi, ze nie je blazon. Isiel s nami jeho otec, skuseny kormidelnik a musim povedat, ze som obdivoval ako sikovne manevroval lodou po vlnach. No napriek jeho umeniu, za chvilu som mal plno prace s vylievanim vody z clna. Hned na zaciatku plavby Olaf poznamenal, ze to bude sranda, lebo na lodi nemame jedinu zachrannu vestu. Hladana lokalita je na sirom mori pod vodou. Ako mi neskor vysvetlil Olaf, zvycajne ju nasli podla velkych rybarskych clnov, ktore obvykle v jej blizkosti lovia ryby. No mali sme smolu. Pre nepriazen pocasia, aj velke rybarske clny to v ten den vzdali a tak sme sa nemali podla coho orientovat. Ked sme boli na mieste, kde si nas kormidelnik myslel, ze by mohol byt Chumphon Pinnacle, Olaf skocil do vody v ABC vystroji, isteny lanom, zistoval ci sme skutocne na mieste. Zial neboli sme. Olaf sa snazil takmer poldruha hodiny tu lokalitu najst. Nakoniec sme sa vratili neuspesne naspat na nasu zakladnu.

Dalsi den mi Olaf navrhol, aby sme isli robit ponory v jednej zaujimavej lokalite blizko zapadnej casti ostrova. Mlady kormidelnik, ktory nas tam viezol vsak nezvladol prechod na otvorene more. Napor vln mu jednoducho vytrhol kormidlo z ruk. Olaf duchapritomne priskocil a s velkym usilim priviedol cln k vychodnej casti ostrova. Ukazalo sa, ze aj tam ma este ma pre mna jednu zaujimavost, ktoru som doteraz nevidel. Podmorsku jaskynu. Stalo to za to! Islo sa asi 10 m dlhym podmorskym tunelom, dosli sme do podmorskej siene v ktorej, prirodzenymi oknami dopadajuce svetlo vytvaralo dojem chramu. Ten nenarusali ani ryby ktore tam velmi lezerne plavali.

Celkovo som bol s pobytom na Koh-Tao spokojny aj ked vacsinu lokalit, ktore som chcel navstivit, som nenavstivil. Z lokalit, ktore som navstivil najposobivejsie bolo potapanie v blizkosti Zralocieho ostrova (Shark Island). V jeho okoli bolo mozne vidiet velke ryby (stretol som tam huf asi metrovych barakud), makke koraly, tvrde koraly, koralove ryby. Cesta spat na Koh Samui prebehla vcelku normalne (ak za nenormalnost nepocitam, ze rychlocln bol pretazeny a tym padom sa tazkopadne predieral mierne rozburenymi vlnami. Vsetci co sme boli na prednej palube sme boli za chvilu totalne premoceni). Cesta z Koh Samui do Bangkoku (letecky) bola taktiez bez problemov (na letisku jeden francuz spominal, ze raz tu uz musel nocovat, lebo lietadla bez udania dovodu neleteli - aj to sa moze stat). Nuz a samozrejme, ze som mal aj trochu stastie. V monzunovom obdobi je pocasie nepredvidatelne. Asi dvakrat v noci bola taka burka, ze som mal pochybnosti ci to moj bungalov na stracich nozkach vydrzi. Vydrzal. Ale ked som si predstavil, ze by podobne peklo nastalo v den mojho odchodu, bolo mi jasne, ze by som sa vtedy z ostrova nedostal.