Freediving s Jurou Karpišem

Freediving nepatří mezi adrenalinové sporty, přestože závodníci překonávají neuvěřitelné hloubky a časy pod vodou, ale bušení srdce a adrenalin do tohoto sportu nepatří. Naopak. Freediving vás naučí lépe poznat a ovládat vaše tělo i mysl, zlepšit mentální schopnosti, poznat skryté možnosti vašeho těla, lépe pochopit a poznat sami sebe. Díky freedivingu se můžete na chvilku stát třeba delfínem... takovým dvounohým Homo dolphinus.

Čeho je člověk schopen v absolutním klidu a v pohodě předvedl před pár lety Francisco Ferreras známý jako Pipin nebo Umberto Pelizzari nebo dodnes předvádí Herbert Nitsch, David Mullins nebo náš Martin Štěpánek a řada dalších freediverů. Jak je to možné, že se člověk na chvíli dokáže přeměnit v rybu nebo podmořského savce, dostat se do neuvěřitelných hloubek a vydržet tak nezvykle dlouho pod vodou? Zjednodušeně řečeno jde o psycho-fyziologickou reakci, která nám sníží tepovou frekvenci, tím i metabolismus a současně tak i spotřebu kyslíku. Pod vodou jde o jakous takous nadpozemskou nadvládou ducha nad tělem. Při tepové frekvenci sedm úderů za minutu (to není překlep, pozn. TS) se asi nebudeme pouštět do "žádnejch větších akcí"..., jak říká František Peterka Luďkovi Sobotovi ve známém českém filmu.

Proč lidé touží po větších a větších hloubkách, oslepí svůj nejsilnější pud sebezáchovy a ženou se dopředu do neznáma, do nejistoty překonávat své limity, překonávat sami sebe a dosavadní rekordy? Asi stejně tak jako jiní lidé stoupají na vrcholy těžšími a přímějšími cestami a v kratších časech..., lidé jsou rádi v životě hráči a bojovníky, zkouší nepoznané, lákají je nové a vyšší cíle. Nebo je tím hlavním důvodem jen dnešní přetechnizovaný svět a potápěčům, horolezcům a jiným vzrůstá šance na únik, aspoň na okamžik, dnešnímu uspěchanému světu, plného stresu, techniky, násilí? Dnešní moderní člověk občas asi zachytí touhu, kterou si nese po předcích, a zachce se mu být aspoň zdánlivě a aspoň na chvíli v souladu s přírodou, najít harmonii duše, stát se součástí vesmíru, přírody... Jak to vlastně je, na to i na další dotazy hledám odpovědi u sympatického slovenského freedivera Juraje Karpiše.

Stodevadesát centimetrů vysoký Juraj s objemem plic 10,1 litru má svůj osobní rekord v konstantní zátěži 103 metrů a v dynamice 200 m. Je držitelem 14 let starého a dosud nepřekonaného národního rekordu v ploutvovém plavání 1500 m na MS, kterým se zároveń stal juniorským vicemistrem světa. Na MS ve freedivingu 2007 skončil v konstantní zátěži na 5. místě. O rok později, na MS týmů v egyptském Sharmu, obsadil slovenský freedivový tým s kapitánem Jurou Karpišem, trenérem slovenské reprezentace Martinem Zajacem a Michalem Rišianem pěkné 7. místo. Juka, jak ho nazývají kamarádi, je držitelem i národního rekordu ve statické apnoi, s časem 6 minut a 16 sekund.

Zapomeňte na vše, čeká vás tichý svět hlubin

Jak a kdy ses dostal k freedivingu?
K vode som mal vždy blízko. Otec spolu zakladal potápačský klub Manta Žilina (neskôr Delfín Žilina) a od mala ma brával na tréningy so sebou. Takže si ani nepamätám kedy som sa naučil plávať. A ešte skôr než som začal plávať som sa potápal. Stará mama mi kedysi rozprávala historku ako ma v lete na kúpalisku vytiahol plavčík z vody, že sa topím. Tak mu vysvetlila, že sa netopím ale potápam. Vlastne vtedy som začal s freedivingom. Keď som bol trochu starší, tak som robil aj prístrojové potápanie. To ma po čase prestalo baviť asi pre tú nemotornosť vo vode a organizačnú náročnosť celého podujatia. Možno mi ako dlhoročnému športovcovi chýbala aj fyzická náročnosť. Preto som postupne viac a viac potápal skôr na nádych ako s prístrojom. Niekedy koncom roku 2001 som sa na internete dozvedel, že to čo pravidelne v lete robím napríklad v Chorvátsku sa volá freediving a organizujú sa v tom preteky, dá sa to pomerne sofistikovane trénovať. Po načítaní nejakých zdrojov na internete som tomu celkom prepadol. Vo freedivingu sa totiž spájajú viaceré veci ktoré mám rád alebo ktoré ma zaujímajú - plávanie, potápanie, strava, relaxácia, fyziológia, nutnosť koncentrácie na maximálny výkon, experimentovanie ale aj samotný pobyt pod vodou ako taký.

Jaká je tvá sportovní historie?
Úplne na začiatku som chodil na tréningy potápačského klub Delfín Žilina. Asi v štvrtej triede na základnej škole som začal pomerne intenzívne trénovať klasické plávanie. Súťažne som plával až do strednej, kedy nám zavreli plaváreň v Žiline. Potom som asi 4 roky robil pomerne úspešne súťažne plutvové plávanie. S plutvovým plávaním som prestal v roku 1996. Potom som športoval už len rekreačne a k pretekaniu som sa vrátil až v roku 2001 na prvých majstrovstvách Slovenska vo freedivingu.

Jaké jsou tvé největší úspěchy ve freedivingu?
Asi 5. miesto na individuálnych majstrovstvách sveta vo freedivingu v Sharm el Sheikhu (2007). Vo freedivingu mi však ide skôr o súťaženie so sebou samým, preto si viac ako toto umiestnenie vážim môj osobný rekord z minulého roku, kde som prekonal magickú stovku.

Jak vypadá příprava během roku, aby člověk mohl dosáhnout takových vysledků, jako máš ty?
Človek musí mať dobrú celkovú kondíciu na ktorej potom môže postaviť špecifický tréning. Ročný cyklus preto začína všeobecnou kondičnou prípravou - bicykel, plávanie dlhších úsekov, lyžovanie. Postupne je tréning čím ďalej tým viac špecifický - rôzne formy hypoxického tréningu, dynamická apnoe v bazéne, intervalový tréning, posilňovňa, statiky. Tesne pred sezónou už treba začať aj potápať a tréning zamerať na konkrétnu disciplínu, ktorú človek preferuje.

Jak se slučuje, doplňuje či vylučuje práce a aktivní závodění? Jaká je tvá profese?
Ťažko. Pracujem ako analytik v ekonomickom inštitúte. Znamená to, že celý deň sedím na zadku za počítačom. Chýba najmä možnosť hlbokého potápania. Pre nedostatok dovolenky a finančnú náročnosť takýchto výjazdov sa na hĺbky dostanem tak dva krát za rok, čo je žalostne málo. Veľa vecí sa dá natrénovať aj mimo hlbokej vody ale psychiku, fungovanie pod dusíkovou narkózou alebo vyrovnávanie tlaku pod reziduálnym objemom si na bazéne nenacvičíte.

Kterou z freedivingových disciplín máš nejraději?
Pre mňa je freediving otvorené more a hĺbky. Preto jednoznačne konštantná záťaž - disciplína pri ktorej musí potápač na jeden nádych dosiahnuť bez cudzej pomoci iba plávaním čo najväčšiu hĺbku. Táto disciplína je asi aj všeobecne považovaná za hlavnú disciplínu freedivingu.

Jaké sporty využíváš ke kondiční přípravě?
Intenzívne horský bicykel, v zime skialpy a lyže z občas si zahrám basketbal a keď už sa naozaj nič nedá robiť vonku tak zájdem aj do posilňovne.

Co třeba meditace a jóga? Má jóga pozitivní vliv na výkony freedivera?
Freediving prebral z jogy veľa cvikov na rozcvičenie či dokonca celé dýchacie techniky. Niektorí pretekári využívajú jogu aj na "stíšenie" mysle a dosiahnutie hlbokej koncentrácie. Osobne jogu príliš necvičím. Dlhodobé skúsenosť s pretekaním ma naučila dostať sa do "zóny" vlastnými postupmi.

Znáš a sleduješ v průběhu roku své funkční parametry? Myslím tím vitální kapacitu, maximální spotřebu kyslíku...
Moje parametre približne poznám, ale určite ich nesledujem pravidelne. Nie sú totiž až tak dôležité. Výkonnostnú úroveň viem zhodnotiť aj na základe štandardných cvičení, ktorých výsledok porovnávam s minulosťou. Podľa zistených slabých a silných stránok potom upravím tréningy tak aby som sa povenoval tomu, čo zaostáva. Veľa ľudí považuje vitálnu kapacitu pľúc za určujúci faktor pri freedivingu. Ja tento názor nezdieľam a myslím si, že určujúca je skôr spotreba kyslíku - teda najmä psychika a schopnosť maximálne sa uvoľniť. Napriek tomu, že s 4 litrovými pľucami budete asi ťažko robiť svetové rekordy, hlboké ponory sú možné aj s malými pľúcami čo dokazujú napríklad ponory Erica Fattaha s čiastočným výdychom do takmer 70 metrov.

Co myslíš, že je pro freedivera z funkčního hlediska důležitější: mít vysoké VO₂max (max. spotrebu kyslíku) a nebo vysokou anaerobní kapacitu?
Neviem či je VO₂ max také dôležité. Za najdôležitejšie považujem schopnosť silného diving reflexu (bradycardia, preriferálna vasokonstrikcia). Dôležitá je aj schopnosť svalov čo najdlhšie pracovať v anaerobnom režime čiže dostatočné zásoby glykogénu a schopnosť práce svalu pri vysokom zaťažení laktátom. Dôležitá je aj prenosová kapacita krvi, čiže dostatok červených krviniek. Vďaka intenzívnemu tréningu a nedostatku adekvátnej stravy je paradoxne veľa freediverov anemických.

Pro většinu freediverů je samozřejmě přitažlivější otevřená voda, předpokládám, že je tomu tak i u tebe. Přesto by mě zajímalo jaké jsou tvé nejlepší výkony v bazénových disciplínách?
Slabé. V bazéne som strávil množstvo hodín, preto ma to tam už príliš nebaví. Statiku mám niekde v okolí 6 min 30 sekúnd a dynamiku 200 m.

Co tě motivuje, abys šel stále dopředu?
Prekonávanie vlastných rekordov. Niekedy sám žasnem, čo všetko je možné.

Využíváš v přípravě i některou z forem psychotréninku? (autogenní trénink, ideomotorický trénink ...)
Niekoľko rokov súťažného klasického a plutvového plávania ma naučilo ako sa dostať do stavu hlbokej koncentrácie na výkon. Ale je to taká vlastná zlátanina z jogy, strečingu, vizualizácie, autogénneho tréningu a možno vlastných postupov vychádzajúcich z mojich vlastných špecifík.

Zažil si někdy nějakou nepříjemnost při freedivingu? Blackout, sambu, atd? Co je podle tebe důsledkem těchto nehod?
Blackout a samba k freedvingu patria. Nemusí ísť ani o precenenie vlastných síl, niekedy stačí, že máte teplotu, o ktorej ani neviete a odpadnete pri výkone, ktorý ste včera dali s ľahkosťou. Preto je nesmierne dôležité, aby ste nikdy netrénovali vo vode sami. Blackout nie je žiadna tragédia ak vám niekto podrží dýchacie cesty nad vodou, kým sa za chvíľu zobudíte. Osobne som zažil jeden blackout po návrate na hladinu z hlbokého ponoru. Pravdepodobne sa spojilo dokopy niekoľko drobnych ťažkostí (stres z pretekov, veľké vlny, posúvaný štart, zamotaný úväzok....), ktoré vo svojej kombinácii zapríčinili, že hĺbka, ktorú som dal pár dní predtým s rezervou bola pre mňa ten deň veľa. Zažil som však v hĺbke aj pár nepríjemných momentov, ktoré výrazne zintenzívnila dusíková narkóza. Bolo to pred dvoma rokmi vo Švédsku, kde sme trénovali na tamojší pretek Nordic Deep. Nedostatok príležitosti na hlboké potápanie ma spravil príliš nedočkavým a po roku bez hlbokej vody som sa príliš rýchlo ponáhľal na moje limity. Bez poriadnej adaptácie som si pustil tanier príliš hlboko. Hlava pritom na takéto hĺbky ešte nebola nachystaná. Skončilo to miernou panikou a trochu squeeznutými pľúcami.

Kde v průběhu roku trénuješ? Kolik tě tahle sportovní disciplína ročně stojí a kdo ji financuje?
Mám šťastie, že bývam a pracujem v Bratislave, kde pôsobím v freedive klube Slovak Freediving Team (SFT). Mimo Bratislavy je to s organizovaným súťažným freedivngom trošku horšie. SFT sa v posledných rokoch pomerne dynamicky rozvíja, takže nie je problém s tréningovými partnermi. V zime sme najmä v bazéne, v lete chodíme na moje obľúbené jazero Košariská. Je tam totálna tma, chlad a veľmi slabá viditeľnosť no je tam 39,8 m. Takže vďaka aj za ne. Na freedivingu sú finančné náročné najmä výjazdy za hĺbkou a potom samotná účasť na pretekoch. Jeden rok s dvoma potápaniami na hĺbke a jednými vrcholovými pretekmi vyjde tak asi na 100 tis. Sk. Sponzori sa zháňajú pomerne ťažko, keďže sa jedná o veľmi malý šport, takže z väčšej časti si to zvyčajne financujem sám. V roku 2008 sa nám podarilo dohodnúť spoluprácu s Cressi, ktorý nám finančne pomohol s prípravou na tímové majstrovstvá sveta v septembri v Egypte. Tento rok sponzora, ktorý by spolufinancoval moju účast na individuálnych majstrovstvách sveta v decembri na Bahamách ešte stále hľadám. Okrem toho ma podporuje aj môj klub SFT.

Jaké jsou tvé plány a cíle do budoucna? Na jakých akcích tě budeme moci vidět?
Vrcholom sezóny sú pre mňa majstrovské preteky v decembri na Bahamách. Dúfam v dobré umiestnenie. Na majstrovstvá ČR vo freedivingu v Prahe (26.-27.6.) sa idem aspoň pozerať. Z nesúťažných cieľov som mal hĺbku 100 m. Kedysi som sa dokonca zariekol, že keď dám "kilo", tak skončím. Keďže sa mi minulý rok podarilo túto bariéru prekonať, teraz by som sa skôr ako na metre chcel zamerať na adaptáciu v tejto hĺbke poprípade experimentovanie s tzv. frc potápaním (potápanie na čiastocný výdych), ktoré redukuje niektoré rizika spojené s tak veľkými hĺbkami.

Jak jsi na tom s výživou? Dodržuješ zásady jako např. nejíst mléčné výrobky, nejíst sladké před závody? Určitě máš nějaké své oblíbené jídlo.
V oblasti výživy porušujem hádam všetky pravidlá, ktoré pri freedivingu existujú. Po ponore ma často uvidíte piť kolu a syry jednoducho milujem. Tento laxný prístup k freedive prikázaniam v oblasti stravy vyplýva asi z faktu, že som zatiaľ nemal vážnejšie problémy s vyrovnávaním tlaku. Snažím sa však, aby som mal dostatok antioxidantov, železa a pri ťažkom hypoxickom tréningu predchádzam katabolizmu a strate svalovej hmoty vyšším príjmom proteínov.

Říká ti něco přístrojové potápění? Potápíš se někdy i s přístrojem?
Kedysi som s prístrojom potápal, mám aj kvalifikáciu CMAS dve hviezdy. Odkedy však robím freediving intenzívnejšie k ponorom s prístrojom som sa už nedostal. Niekoľkoročnú abstinenciu som porušil minulý rok v Egypte. Po preteku ma totiž brat (robí potápačského inštruktora v Sharm el Sheikhu) zobral na loď a spoločne sme si zapotápali. Bolo to veľmi fajn, akurát ma furt musel upozorňovať na hĺbku. Stále ma to nejak ťahá dole.

Máš z něčeho pod vodou strach? Bojíš se před ponorem?
Nie je to strach ale zdravý rešpekt zo situácii, ktoré človek môže ťažko predpovedať alebo im predchádzať ako napr. nejaké zamotanie v hĺbke. Problémom môže byť aj ťažšia forma narkózy alebo hlboký blackout, ktorý je síce veľmi zriedkavý, ale vraj sa už pár ľuďom prihodil. Práve dusíková narkóza bude pravdepodobne najväčším problémom pri ďalšom posúvaní rekordov v CWT v budúcnosti.

Máš nějaký talisman, nebo něco podobného, co si vozíš s sebou na závody?
Nie. Viac ako talizman mi pri freedivingu pomáha pohoda. Ak ju človek má, tak všetko ide ľahko.